Zápisky porotcu 5 - Skvosty a mizernosti

Táto séria poviedok bola krásnou ukážkou, aký priepastný rozdiel môže byť medzi jednotlivými autormi.

Nestíhačka

S touto sériou poviedok mám za sebou zhodnotenú prvú tretinu diel. Jednu tretinu a už polovicu času za sebou. Je preto logické položiť si otázku: "Ako budem stíhať čítať ostatné poviedky tak, aby som hodnotenia odovzdal načas?" Odpoveď sa ponúkla takmer sama. Dovolenka! Koncom mesiaca si vezmem po vyše roku voľno na celý týždeň a nasadím dovolenkový režim - sandálky, CubaLibre, dáždniček a čítačka. Do konca augusta však je ešte ďaleko, a tak budem musieť oželieť nejaké iné aktivity (žeby hudobné?), aby som si z dovolenky nespravil týždeň pracovný.

Skvosty i mizernosti

Teraz ale späť k autorom a ich tvorbe. V tejto sérii som našiel asi najsilnejšie diela, ktoré som doteraz čítal. Mnohé diela ma už upútali, tieto posledné mi však načisto sadli a žral som ich aj s chybami, ktoré obsahovali. O to viac vystúpila nekvalita poviedok, ktoré boli zarovno s nimi v sérii. Nemyslím si však, že sa to nejako dotklo hodnotení - čo malo byť pochválené, bolo pochválené a čo malo byť zjazdené, bolo zjazdené. Kto teda ako skončil? Čítajte a nájdite sa.

Štyridsiata prvá poviedka

Kratučká poviedka vsádzala na melanchóliu a beznádej hlavného hrdinu. Nedá sa jej uprieť relatívne zaujímavý námet/motív hlavného hrdinu dostať sa domov, avšak vzhľadom k forme podania nebol záver vôbec prekvapivý. A na vine je čo? Na vine je práve dĺžka poviedky. Kvôli tomu, že je príbeh taký krátky, nie je v ňom priestor pre vybudovanie hlbšieho vzťahu medzi čitateľom a hlavným hrdinom; jeho osobná kríza ma míňala ako osud celkom cudzieho muža. Ako taký flash príbeh to splnilo svoj účel, avšak nemôžem povedať, že by som si ho nejako zapamätal. Svedčí o tom aj fakt, že som sa na cval muža na koni po bojovom poli smerom domov musel rozpamätať opätovným prečítaním aspoň prvých šiestich viet.

Štyridsiata druhá poviedka

Totálna pecka. Opisom tejto poviedky by som mohol aj skončiť, ale nebolo by to fér voči autorovi. Temné, postapokalyptické sci-fi nás všetkých presúva do novodobej éry temna. Jadrová vojna spôsobila, že svet sa ponoril do večnej tmy. Slnko ostalo zastreté, svetom sa rozhostila večná tma a keď sa už na horizonte zjavil náznak svetla, šlo iba o akúsi formu fatamorgány, ktorá - paradoxne - prinášala ešte väčší mráz ako panoval bežne.

V príbehu sa vžijeme do role pozorovateľa jednej rodinky. Otecko je významný vedec, ktorý sa snaží pracovať na odhalení a zvrátení procesu ochladzovania celej planéty, maminka pracovala z domu (nepamätám si už síce na na čom, ale nevadí) a malá Anna bezpečne zastávala úlohu dieťaťa. Ich vzájomné súžitie bolo na každom riadku pretkávané bezútechou, rozprávkami a zastieraním, ktorými rodičia pripravovali dcéru na život v temnote a chlade. Na svet, v ktorom neradno chodiť bez ochranného obleku. Keď sme pri oblekoch, autor pracoval na budovaní at(o)mosféry naozaj na všetkých frontoch; počnúc farbami: (“Bolo to detské ochranné gumové oblečenie v sivom prevedení. Všetky prevedenia boli sivé.”), pokračujúc vysvetľovaním nám bežných javov a vecí: (“Ocko, čo je to vlk?”) a končiac spomínaním hlavných hrdinov na svet, aký bol pred tým (vynechám ukážku, pretože by bola dlhá. Ale tieto momenty mnou naozaj pohýnali).

Samozrejme, v poviedke sa vyskytlo zopár (máličko) chýb. Od preklepov (“Ocko, čo je to vlk?” “Vlk aj zvieratko.”) po logické lapsusy - otecko nájde na koberci čriepok skla, ktorý jasne identifikuje, a neskôr sa zamýšľa nad tým, odkiaľ jeho žena vzala žiletku. Čo ma napríklad osobne štvalo, bolo jednoraké pomenúvanie hlavných protagonistov (otecko, maminka, malá Anna) - nikdy sa im nepovedalo ináč, a to ma z nejakého dôvodu vytáčalo. Takisto ma vytáčala nevedomosť, na čom otecko celú dobu presne pracuje, čo sa snaží vypátrať. Fakt, že som nevedel presne, čo viedlo k udalostiam, ktoré vyvrcholili do súčasného stavu, som ešte prekúsil. To, že neviem, čo sa deje celú dobu, mi však dvíhalo tlak. Napriek týmto detailom som však hltal jeden bezútešný riadok za druhým, pretože som potreboval vedieť, ako to skončí (i keď - paradoxne - som to nechcel, pretože gradácia bola úžasná). Koniec bol zaujímavý a nečakaný, a predsa hrozivý. Navyše, zanechal vo mne brázdu, doteraz si ho jasne pamätám a vždy mi privedie také jemné zimomriavky a okamžitý pokles nálady. To je príbeh, ktorý si zaslúži byť v zborníku a osobne aj vo finálovej pätici.

Štyridsiata tretia poviedka

Táto poviedka stavala na bodoch, ktoré sú pomenované už v názve. Hlavná hrdinka Nissa uteká svojho od muža Ithwana, ktorý je elfom a býva vo svojom sídle. fajn. Nissa však uteká kdesi do lesa, kde ju prenasleduje Ithwanova banda. V lese ju nájdu a ujmú sa jej banditi, ktorí vo voľnom čase okrádajú boháčov a časť lupu dávajú bedači v okolí (zväčša rodinným príslušníkom).

Je mi to ľúto, ale musím začať s výpisom vecí, ktoré ma v poviedke strašne štvali. Autorka (určite to bola autorka) stavia Nissu do pozície ukrivdenej ženskej, ktorá neskutočne trpí a celým svojím srdcom si želá pomstiť sa mužovi za všetku tú hrôzu, ktorú jej spôsobil. Čitateľ sa však po celú dobu príbehu nedozvedá samotnú podstatu jej nenávisti, vidí len samý hnev, pomstu, zradu, nenávisť a blá-blá-blá. Ako nestranného pozorovateľa ma to iritovalo; predstavte si len modelovú situáciu. Príde k vám kamoš a začne vám hučať: “Tá Gréta! Nenávidím ju, najviac na svete, bodaj by skapala! A všetky muškáty, čo má na okne, s ňou!” “Počkaj, čo ti spravila?” “JA JU NE-NÁ-VI-DÍM!!!” Prepáčte, ale z takejto konverzácie by som bol akurát naštvaný, nie naklonený okamžitej pomste na osobe, ktorá neviem, čo urobila.

Celý príbeh teda sprevádzame pomstychtivú ženskú, ku ktorej nemáme pozitívny vzťah. A vzťah sa ešte viac kazí, keď sa dočítavame, že po zúfalstve a hneve nemá ženská problém začať si románik so zlodejom Cedrikom. Jeden by si povedal, že sa potrebuje prevetrať, ale ako môže pomyslieť na iné city ako pomstu, keď chce tak strašne dosiahnuť svoju odplatu? Z jednoduchého dôvodu. Nissa sa totiž schováva v gigantickom lese, kde je potrebné rozložiť hliadky v 5-kilometrovom okolí (!!!) a v lese sa zotavuje viac ako štvrť roka. Štvrť. Roka.

Keď sa zamyslíme nad týmto časovým intervalom (autorka si nevšimla, že príbeh začína písať v zime a končí začiatkom leta?), nachádzame v príbehu zopár logických dier. Ako Ithwan vedel, že je Nissa stále nažive, keď ju štvrť roka nevidel? To nemal nič iné na práci, aby svojich zopár bojovníkov (podľa autorky ich mal len zopár), využíval na prečesávanie lesa nesmierneho rozsahu, aby našiel svoju ženu? Ako vedel, že bude stále tam? A na druhej strane, prečo bol Cedrik taký tajnostkár a štvrť roka Nisse zatajoval, že je ženatý? Nebol predsa slepý a videl, že sa mu Nissa ponúka. A že je pomstychtivá ako fras.

Keď sa príbeh blížil ku koncu, už som len tŕpne sledoval, ako tá nesympatická ženská s úsmevom sleduje umierať svojich patrónov, pretože jej spôsobili “strašnú krivdu”.

Záver bol síce absolútne neočakávaný (asi preto, lebo nás autorka celú dobu ťahala za nos), ale vôbec som necítil ľútosť. Priam naopak; pristihol som sa, že cítim isté zadosťučinenie a osud zbláznenej Nissy ma takmer potešil.

Štyridsiata štvrtá poviedka

Keď som začal čítať túto poviedku, povedal som si: “Konečne! Konečne text, ktorý mi naplno vyhovuje!” Príbeh sa točí okolo tajomného muža s hnusnou jazvou naprieč polovicou tváre zvaného Smrtihlav. Muža z ocele, ktorý si toho prežil viac než dosť a ako meč na prenájom sa plaholčil svetom, aby si z neho utrhol časť k svojej spokojnosti. Sekundantom mu je maldík menom Jon, ktorý je zlodejíček na plný úväzok, ale v zatuchnutom meste ho to už nebaví a s hlavou plnou ideálov sa chce vydať do sveta a dokázať veľké veci. Na prvý pohľad kontrastná dvojica mi pripomenula Fafhrda a Myšilova zo série poviedok Fritza Leibera. A koncept bol takisto podobný. Dvojica antagonistov sa hnaná osobným prospechom vydáva na misiu vziať usvedčujúci dôkaz o kráľozrade jedného veľmoža z rúk prokurátora Amadea Croma a doniesť ho na bezpečné miesto. Netušia však, že súdny prokurátor si na ochranu vybral dvojicu najobávanejších vrahov v šírom okolí. Napínavá naháňačka sa tak môže začať.

Každá postava, ktorá sa v príbehu mihla, bola popísaná veľmi dobre. Čitateľ nemá najmenší problém identifikovať útleho Jona, zjazveného Edmura či alamurské dvojičky, v pamäti mu utkvie zopár hlášok alebo až nadmieru šialený kôň (doteraz sa pri spomienke naňho smejem). Každý má svoje pohnútky, svoje ciele a i keď sa v príbehu v podstate nenájde vyslovene kladná postava, nemáte problém držať prsty aspoň niekomu. Keď v polovici dokonca nastane jeden zvrat, vzťah k postavám sa ešte vyhrotí a záverečný súboj si tak užijete omnoho viac. Ten bol sám o sebe spracovaný dobre, prehľadne, ale dynamicky a dosť brutálne na to, aby ste uverili, že Smrtihlav bol fakt, ale fakt naštvaný.

Priam si to žiada, aby poviedka bola súčasťou dlhšieho cyklu a autorovi odporúčam pokračovať v písaní príbehov Smrtihlava, môže totiž stretnúť ešte množstvo postáv a zažiť množstvo príbehov, ktoré nebude škoda čítať. Ak budú aspoň také kvalitné ako tento, samozrejme. Pretože s týmto som bol navýsosť spokojný.

Štyridsiata piata poviedka

Slabučký text s mnohými gramatickými chybami je dielom neskúsenej autorky. Hlavná hrdinka Laura je na návšteve u babičky, kde pravidelne chodieva čítať knižky z jej zakázanej knižnice (ktorú má sprvu bezpečne vyloženú v obývačke). Tam sa z cudzieho textu, ktorý záhadne dokáže rozlúskať, dozvedá, že anjeli fakt existujú, no keď sa na to spýta babičky, tá jej z knižnice zakáže ďalej čítať. Vravím si fajn, máme aspoň napínavý prvok, zakázané čítanie. Atmosféru sa však autorke budovať nedarí, pomáha si preto barličkami, ktoré majú byť výsledkom, nie prostriedkom.

“Na všetko si našli svoj spôsob ako to ukázať bolo to nádherná a aj strašidelné…”

Mnoho ráz som písal, že ak chce auto niečo opísať strašidelne, tak by to mal opísať tak, aby si sám čitateľ povedal: “Ci pana, to je strašidelné jak fras!”

Zrkadlá, ktoré sú v nadpise, bohužiaľ, zohrávajú v príbehu iba malú úlohu, dôležitejšie bolo rozprávanie starej mamy, ktorá ju zasvätila do dávneho tajomstva.

Celé dielko vyznelo kostrbato a milo, ale musím skonštatovať, že v súťaži sa nachádza omnoho viac lepších kúskov bez toľkého množstva chýb.

Štyridsiata šiesta poviedka

Text začal zhurta. Mágovia, kliatba, bem, bem, dávkované ako z guľometu. Sprvu som mal pocit, že pôjde o serióznu mágo-vec, ale keď sa objavil Agam čoby pribrzdená postavička z dedinky, vedel som, že tu sa bude brnkať na inú strunu. Poviedka o lynčovaní, nejakých tých kúzlach, znova lynčovaní, kliatbe a prapodivnom svrbení medzi nohami mala rozhodne niečo do seba. Koncipovaná bola perfektne, malo to námet, prevedenie, máličko chýb (naučte sa konečne y/i!), proste jedna radosť čítať. Veľmi sa mi páčili drobnosti (napr. postava Vicy, nemajestátne pôsobiaci kúzelníci a Agam, samozrejme), ale aj samotné nenásilné rozuzlenie príbehu. Jednak som ho vôbec nečakal, jednak mi pripomenulo, že príbeh nemusí nutne skončiť jatkami a môže priniesť aj nejaké to posolstvo. Malo jednoducho nápad a ten bol prevedený zručne. Nemám viac o čom písať a chválospevov bolo dosť. Ďalší osobný horúci kandidát na finalistu alebo poviedku do zbierky.

Štyridsiata siedma poviedka

Toto bude jeden z mojich kandidátov na finále. Hovorím to dopredu, pretože príbeh bol na 100% koncipovaný ako poviedka a obsahovo bol natrieskaný až po okraj. Z čítania som mal dojem, že sa predo mnou odohráva celý film, aj som sa divil, že sa tam toho stihlo zomlieť až toľko, ale vôbec sa mi to nezdalo rozťahané. V hlavnej úlohe Ester, Silvia, pán Bartolomej, Adamko a kocúrik veľký ako bicykel. Horský. Napriek tomu, že je v texte spomenutých mnoho postáv, autor/ka pracuje s druhostupňovými poznávacími znakmi, takže ak si ich už nezapamätáte, nie je problém si ich vybaviť. Ester má na nohách bagandže po údržbárovi (detail, ale sakra dôležitý, ako som neskôr zistil), Silvia fajčí a je útla, kocúr je veľký jak spomínaný bicykel, Pankrác má dvoch bratov (hádajte, ako sa volajú) a podobne. Drobné detaily, vďaka ktorým sa každá postava bezpečne identifikuje. Príbeh plynie svižným tempom. Možno sa trocha zasekne v bare U zvädnutej ruži (tipnem si, že táto pasáž bude niektorému porotcovi vadiť), ale mne tam pasovalo všetko. Osadenstvo baru nepriamo predstavilo novú hlavnú postavu, ktorá sa tam vyskytla, zároveň sa nám priblížil hlavný fantastický motív celej poviedky. Možno by niekoho zarazilo, ako také kvantum nových informácií nemagické hlavné postavy zvládajú (stretnúť pani Zimu ako čosi chľomce pri barovom pulte je podľa mňa zážitok na celý život), ale vďaka nenásilnému podaniu som sa do príbehu vžil natoľko, že som takéto logické dierky neriešil. Rozuzlenie bolo akčné tak akurát, pripomínalo mi to nízkorozpočtové fun-made filmy. Jednoznačne skvelé a aj keď poviedke som sprvoti nechcel dať plný počet bodov (chybyská ako ”... obchádza mestskú skládku s pravej strany.” mi to nedovoľovali), po čase si na poviedku spomínam predovšetkým vďaka príbehu. Ak sa vyskytne medzi kandidátmi na finále, budem ju tam tlačiť všetkými pätnástimi (áno, pridám aj nohu).

Štyridsiata ôsma poviedka

Kratšia poviedka zo žánru fun-fiction. Autor/ka si zjavne mnoho požičiava zo známej hry na hrdinov World of Warcraft. Názvy ako “Night Elfovia” alebo “Blood Elfovia” neskutočne bijú do očí, dielo okamžite škatuľkujú o stupienok nižšie, než autorsky celkom pôvodné texty. Príbeh sa točí okolo maličkej fialkastej guľôčky, ktorá má moc. Nevieme akú, ale veľkú, lebo ju chce night-elfská kráľovná (všímaš si, milý autor/ka, ako to slovné spojenie bije do očí?), ktorá bežne počas prijímania hostí nosí košeľu a nohavice. Príbeh je čo do logiky deravý ako sitko na čaj. Hlavná bezmenná hrdinka odplaší dvoch strážcov tej magickej loptičky úplne identickým spôsobom (jasné, vrhať kamienky do tmavých kútov, nato by jej bolo), zakráda sa hopsaním a behom (fakt, nesrandujem), a uteká na zásadne neosedlanej fialovej prerastenej mačke (Nightsaber, yeah!). Do príbehu bola vložený klasický “epizodický nepriateľ” na štýl Raketového tímu z Pokémonov, ktorí sa objavujú aj trikrát v jednej časti. Boj s nepriateľom a celou jeho posádkou bol krajne nepresvedčivý. Ako sa, preboha, dá postava chytyť a zahnať do kúta zároveň?! Celkovému dojmu nepomáhal ani sarkazmus hlavnej hrdinky (“poznám tvoju ženu”), a že jediný Blood Elf, ktorého meno sa dozvieme, sa volá, pozor... Frankie. Keby sa volal Tjululus (akože Ťululus), zožral by som to skôr.

Celý príbeh, rovnako ako jeho protagonisti, je stupídny. Stráže sú zákonite blbé, deň volajú noc a nocou deň (viete, lebo Night Elfovia), hlavná hrdinka sa kvôli tomu z nich smeje, ale neskôr sama popisuje časti dňa naopak. Kráľovná je vyšinutá, hlavný Blood Elf záporák takisto a najväčší gól je nejaká namodralá paskuda s kozími nohami (tuším, že rasy Draenei, ak sa dobre z WOWka pamätám), ktorá sa pri konci prišuchce z neba a guľôčku vezme pre syna na hranie. A hlavná hrdinka si potom, stále obkľúčená nepriateľmi ľahne do piesku, lebo ide spať. Nemám síl ani na WTF. Aktivujem HearthStone, vypínam čítačku a dupľu si neprosím. Nikdy.

Štyridsiata deviata poviedka

Poviedka upútava hneď prvou vetou: “V lese okolo Bojňe bol vzduch nehybný a páchol.” Niet divu, že som k ďalším riadkom pristupoval nanajvýš opatrne. Na moje počudovanie však príbeh pokračoval v slovanskom duchu celkom obstojne. Hlavný hrdina Sečeň je tak zvláštne nesympaticky sympatický, i keď som nemal dôvod ho nemať rád. Možno len tak kolektívne, lebo ho nemali radi ani ostatní, viete, efekt stáda. Zdalo sa mi, že príbeh sa obtiera o svet Szapkowského (lovci príšer a príšery samotné), pomerne skoro sa však príbeh prelial do roviny dobšinského rozprávok. Pomerne tradičná zápletka o zakliatom dievčati, ktoré sa na svetle mení na vranu a jej ochrancovi, ktorému bola sľúbená, bola rozpovedaná ako rozprávanie ich samotných, čo bolo netradičné. Miestami som mal pocit, že sa od príbehu vzďaľujem; čítať príbeh o hrdinovi, ktorý stretne postavy a tie rozprávajú svoj príbeh mi pripadalo ako zbytočná obchádzka. Keby som chcel byť hnusný, mohol by som povedať, že celý Sečeň bol pre príbeh zbytočný, lebo nositeľmi deja bol Svätobor a Vronka (ináč, milé meno). Vo výsledku som tak nevedel, kto mal byť hlavná postava a ak ňou mal byť Sečeň, mám podozrenie, že je poviedka iba súčasťou dlhšieho príbehu a Svätobor a Vronkou boli iba epizodické postavy. Ak je tomu tak, cítim istú krivdu, že nám bol podhodený neúplný príbeh, ale na druhej strane ako poviedka sama o sebe to nebolo zlé. Slušný nadpriemer.

Päťdesiata poviedka

Netradičný príbeh zo slovenského kraja nám približuje život chovateľa rýb, pána Obrtlíka, ktorému život strpčuje magická potvora s celkom obyčajným menom, rypuňa obyčajná. Obrtlík ju volá Kasper, pretože má schopnosť zneviditeľniť sa. Fajn, fantastický prvok by sme mali, poďho teraz zapísať zvyšné strany niečím obyčajným.

Celý príbeh pojednáva o chytení tejto potvory za pomoci pracovníkov Zoologickej záhrady a úradníčok z ministerstva. Neskôr sa ku skupine pridáva aj nezvaný hosť, pán Kalerábik, ktorý v príbehu zastáva zápornú rolu a zdroj nesváru. Príbeh bol založený na vzájomnej interakcií protagonistov, zväčša priamo prostredníctvom dialógov. Napriek použitému fantastickému prvku mi príbeh pripadal taký… obyčajný, bežný. Keby namiesto rypune chytali v príbehu spomínanú vydru, vôbec by som sa nedivil. Ba naopak, pripadalo by mi to vzhľadom k podaniu príbehu akési prirodzenejšie, rozhodne prirodzenejšie ako čarovné schopnosti jednej z úradníčok ministerstva (z ktorých predviedla “len” zneviditeľnenie pasce na rypuňu). Z poviedky som mal taký oťapený dojem (možno tomu pomohol aj fakt, že sa príbeh odohrával v slnečný letný deň, rovnaký, v aký som ho čítal. Nebola zlá, naopak, bola napísaná naozaj zručne. Je vidieť, že sa jej venoval niekto schopný, pretože jediná vec, ktorá mi udrela do očí (fakt, že udrela), bola veta: ”Ako ste to spravila?”, ináč šlo o text poznačený skúsenosťami a dávkou nadšenia. Škoda toho nevýrazného fantastického prvku, ináč by bol dojem ešte o čosi lepší.

Marek J. Kolcun
Hore