Pri tejto sérii som sa rozhodol urobiť niečo so svojím čítaním. Ono čítať si poviedky je dobre strávený čas. Človek sa ponorí do svetov, ktoré by ho miestami jakživ nenapadlo navštíviť a zažije veci, aké sa mu v skutočnom svete nikdy neprihodia. Bohužiaľ, momentálne nie som v pozícii obyčajného čitateľa, ale porotcu, a to so sebou prináša zopár nepríjemných povinností.
Tou prvou je termín uzávierky prvého kola súťaže. Ten sa blíži ako splašený kôň rútiaci sa dolu kopcom na kolieskových korčuliach a vôbec mi nepridáva na pohode. Ostáva mi totiž ešte kvantum textu, ktorý musím ohodnotiť a skomentovať. A to je vlastne druhá povinnosť. Sľúbil som, že o poviedkach budem blogovať. To sa mi zatiaľ celkom darí, svedomito sa venujem každému textu, ktorý mi prejde pred očami. Svedomité čítanie však trvá znateľne dlhšie ako čítanie voľnočasové a najviac sa tento časový nepomer prejavuje pri čítaní zlých textov. Vtedy ma bolí čítanie každého riadka, každého slova, z ktorého srší hlúposť, nelogickosť. Trápenie sa s takým textom trvá nehorázne dlho a, bohužiaľ, nemôžem si dovoliť text jednoducho preskočiť. Nebolo by to fér.
Preto som sa rozhodol nahodiť iný systém čítania. Skúsim rýchločítanie a som sám veľmi zvedavý, aké výsledky mi takáto forma čítania prinesie. Pevne dúfam, že budú len a len pozitívne.
Päťdesiata prvá poviedka
Nevýrazná poviedka s plynulo písaným dejom a máličkom chýb by sa dala opísať jednou vetou: Náhradné materstvo za pomoci mágie. Aby som však nebol až taký stručný. Poviedka mala nápad, myšlienka bola celkom dobrá a donúti kde-koho aj k zamysleniu, ale keďže bola venovaná skôr ženskému ansáblu, mňa osud hlavnej hrdinky tak trošku minul. Myšlienkové pochody životom skúšanej Ality ma miestami unavovali a strácal som koncetráciu, verím však, že baby by to hltali so všetkým. Vysvetlenie magického rituálu na konci príbehu ma popravde trošku sklamalo, neubránil som sa polohlasitej poznámke: "To len toto? Jémine," aj keď vysvetlenie som akceptoval plnou mierou. Vôbec nie zle napísané, ale, bohužiaľ, neoslovilo ma to.
Päťdesiata druhá poviedka
Úlet. Ale parádny. Neobvyklé podanie príbehu o vedátorovi s drblým menom, Mbunuru Tzazi Sarhumbi, ktorému sa podarilo donútiť mnohobunkovce rozmnožovať delením. Páčil sa mi dosah, aký takýto výtvor môže spôsobiť a hlavne forma, akou boli osudy jednotlivých postavičiek vykresľované. Zaujalo ma, prečo si autor vybral práve slony ako symbol agresie. "Čo ak by prvé opatrenie smerovalo k zákazu plyšových slonov! Predsa len sú to symboly násilia."
Nadnesená forma príbehu bola perfektnou voľbou, pri čítaní som sa neustále uchechtával na úplných drobnostiach. Viem si predstaviť, že príbeh bude niektorými porotcami označený za adepta na finále, pretože to bolo svieže, čítavé, vtipné, ale zároveň to nieslo aj myšlienku hodnú hlbšieho zamyslenia. Veľmô dobrô!
Päťdesiata tretia poviedka
V tomto texte sa vyskytuje toľko elementárnych chýb, že aj napriek námetu dopadá v konečnom dôsledku omnoho horšie. Najprv však nejaká chvála, aby som iba nekydal. Páčil sa mi námet s dračími ľuďmi schopnými meniť sa na drakov a ich odveký boj s čarodejníkmi. Páčili sa mi mená - Siva, Riga, Resa, Ming. A týmto končím zoznam pozitív. Medzi ostatnými postavami sa mihá Jack, čoby otec hlavnej postavy, Amandy Lee Peacovej. A môžem začať. Hlavná postava je sebavedomá, drzá, rebelantská tínedžerka, ktorá má veľký problém s autoritami. Zásadne neuhýna pohľadom a nemáva čas na ponaučovanie samotným riaditeľom školy, svojím otcom. Ak by pohľad do jej myšlienkových pochodov odhaľoval motívy, prečo sa tak chová, bolo by možné nájsť aspoň nejaké puto, ktorého sa môže čitateľ držať a hrdinke držať prsty (keďže už ide o tínedžerské fantasy). Amanda je však jednoducho iba nepríjemná osoba.
Príbeh je písaný v prítomnom čase, všetko sa deje aktuálne. To dodáva príbehu na tempe, avšak zároveň s ním upadá gradácia, nakoľko všetko plynie absolútne rovnako rýchlo. Akčné pasáže strácajú na výraznosti, popisné časti zasa tvoria dojem ledabolo splácaného textu. Z textu obecne sála nevyzrelosť, autorka nijako nepracuje s prostredím alebo postavami. Bojová scéna na konci poviedky je žalostne neprepracovaná (Opäť na Sivu zaútočím pomocou vody. - len pre informáciu, predtým sa Sivu žiaden vodný útok nekonal. Možno by pomohla čiarka.) a vlastne to vôbec nemá koniec. Celkový dojem je, že toto nie je poviedka ale úvod dlhšieho textu (bez snahy to aspoň nejako zamaskovať) a po jej dočítaní som mal sedem chutí označiť dielo na vyradenie pre nesplnenie podmienok súťaže.
Päťdesiata štvrtá poviedka
Rozhodne podivný úkaz, ktorý bol napísaný pomedzi záplavú trojbodiek a podhodil nám príbeh, nad ktorým sa nejeden pozastaví. Autorovi sa nedá uprieť originalita aj zručnosť, s akou naložil s touto témou. Ostatne, nie každý deň sa mi dostane pod ruky poviedka o chlapíkovi, ktorému z brucha jedného dňa vyrastie hlava. A chlapík si ju nazve Ed. Niekomu by to samo o sebe ako námet na poviedku stačilo, avšak autor zašiel ešte ďalej. A tak začala dvojjediná osoba baliť krátkozraké nešťastnice, ktoré následne mortifikovala, ukuchtila a zdegustovala. Zvrátenosť. Musím však uznať, že psychycký rozklad hlavného hrdinu bol podaný presvedčivo a záver bol iba logickým vyústením jeho osobnej tragédie.
Čo by som mohol poviedke vytknúť, je fakt, že úplne rovnaký motív by sa dal spracovať aj bez hlavy trčiacej z dutiny brušnej. Celkom by stačilo, že by sa Ed zrodil Samuelovi v hlave. To by potom viac dávali zmysel hrdinove početné úvahy.
Päťdesiata piata poviedka
Poviedka začala dobre. Máme tu nejaký slovanskou mytológiou poznačený stredovek, ktorý je vlastne novovekom po strašnej vojne. Také postapokalypto. Pristúpil som na svet, v ktorom sa celý príbeh odohráva a rozhodol ponoriť doň. Popisy boli fajn, reálie uveriteľné, vadilo mi však správanie postáv, ktoré bolo také... bez hĺbky. Nejako som v takomto príbehu očakával väčšiu diverzitu postáv, tu sa však všetci správali pomerne rovnako. Hlavne veliteľ pohraničiarov Slavko pôsobil značne neosobne, neveliteľsky a nedokázal som si k nemu vytvoriť vzťah. ("Dobre chalani..." veliteľ rozhodne nemôže pred bojom povedať).
Záver poviedky bol divný; akoby nasilu useknutý, skrátený, len aby sa poviedka zmestila do rozsahu. Na celkovej úrovni sa značne podpísali aj chyby spôsobené nedôslednou korektúrou. Vety ako: "Ticho ktoré. Nastalo posledným veršom...", "My sme budúcnosť budúcnosť a ak prežijeme...", alebo "Vyššie rozhodne nemieriť nebude." by bolo pomerne jednoduché opraviť po jednom dôslednom prečítaní.
V diele sa takisto nachádzalo zopár logických lapsusov. Pri útoku na mesto sa na jednom mieste schovali a vyčkávali na stráže, ktoré prišli za 20 minút. Dvadsať! A po ich prejdení sa vyštverali na hradbu. Ako dlho sa posádka môže driapať na trojmetrový múr? Takisto mi snaha byť počas infiltrácie potichu nepasovala do zbesilej streľby v kanáloch, keď na jednotku zaútočily krysy. (Navyše, mám silné podozrenie, že krysa je bohemizmus). A dosť pochybujem, že ak je niekto zničený ďalšou stratou muža, ktorý sa nevráti domov, tak neskolí dvoch nepriateľov naraz. Keby bol rozzúrený, oukej, ale zničený, to už eé. Do budúcna - možno by bodlo dať pred odoslaním poviedku prečítať niekomu inému.
Päťdesiata šiesta poviedka
Zaujímavá poviedka, ktorá pracovala s reálnou a snovou rovinou. V texte bolo jasne badať prepracovanosť, s akou autor pristupoval k príbehu. Úvodná scéna, vyvrcholenie a všetko medzitým, každá jedná scéna bola presne nalinkovaná, aby hlavného hrdinu viedla k uvedomeniu si toho, čo chce, aký je jeho osud a ako sa má k nemu postaviť. Podobenstvá miesiace v sebe prvky klasických rozprávok (dcéra ako Červená čiapočka, babička v podobe Strigy z Mrázika a hlavný nepriateľ, čiernočierny vlkodlak) dávali tušiť, že v postapokalyptickom príbehu nie je všetko podľa kostolného poriadku a hlavný hrdina to v hlave nemá celkom usporiadané. Gradácia príbehu bola výborná, záverečný súboj bol očakávaným vyvrcholením, no záverečná "kapitola", ktorá mohla byť pomyselným epilógom, mohla byť vzhľadom k ostatku poviedky spracovaná o čosi prepracovanejšie. Po všetkom tom premakanom príbehu bomba na bojleri? Stal som sa obeťou kvalitatívneho podrazu, hoci uznávam, chcel som to dočítať do konca, nakoľko som fakt túžil vedieť, ako to celé skončí. A fakt by som chcel vidieť roj rybičiek. Predsa len, nebývajú tie v húfoch?
Päťdesiata siedma poviedka
Kratšia poviedka o čakaní na letisku kdesi vo Francúzsku na prvý odlet. Zaujímavý počin, trocha hororový a po krátkej hrátke s časom aj s tušeným záverom. Drobučké detaily po druhom prečítaní dávajú zmysel, prečo sa to či ono dialo (od miznúceho mobilu z vrecka po flashbacky spôsobené "zaspávaním"). Poviedke fakt nemám veľmi čo vytknúť, hoci ma záver trocha mrzel, pretože som čakal čosi iné. A tajomná ženská prechádzajúca prstom okolo celej haly vydesila i mňa. Nemám rád tajomné postavy za chrbtom.
Päťdesiata ôsma poviedka
Hovadina. Môžem takto začať? Môžem. Táto poviedka ma presvedčila o tom, že začnem súťažné príspevky čítať rýchlo a tie, ktoré stoja za starú belú, jednoducho prefrčím, pretože strácať čas pri taktomto texte viac rozhodne nemienim.
Spíšem si to, čo som si z textu zapamätal. Na svete máme Bytosti, ktoré neviem, čo sú, odkiaľ sú ani prečo sú. Všetky tu hľadajú jednu bytosť, ktorá sa volá ináč než kedysi. Tá však je niekde v medzipriestore, mŕtva i nemŕtva a po prvotnej bolesti sa tu začína nudiť. Medzitým trojčlenný tím, ktorý pozostáva z dvoch kamarátok (ktoré sú tiež Bytosti, hoci nič extra robiť nevedia) má slovnú výmenu s ďalšou Bytosťou, ktorá je na nich strašne, ale neskutočne hrozne naštvaná. Samozrejme, netuším, prečo. A naštvaná je tak veľmi, že sa im vyhráža smrťou, hoci podanie je také (ne)presvedčivé, že neviem, či to myslí vážne, či ich len straší a či je toho vôbec schopná (keďže netušíme, čo Bytosti vlastne vedia). Záver mi potom nejako vyšumel do prázdna, pretože sa tam ľudia stretávali, niečo si vraveli a zmysel to mohlo dávať jedine čitateľom - čerstvým absolventom vešteckého kurzu. Ja som medzi nich nepatril, a preto netuším, o čom to vlastne celé bolo.
Nebudem sa už ani pozastavovať nad vetami, ktoré si po sebe autorka vôbec neprečítala (Väčšina Nadprirodzených Bytostí ľuďmi pomerne dosť opovrhovali., Plytké a bez hĺbky. Akoby niekde vnútri seba videla pravdu, no nedokázala ju vytiahnuť na povrch.). Aby som iba nekydal, v poviedke boli aj pozitívne časti. Takže buď sa okamžite obidve pohnete,alebo odtiaľto poletíte ako soby cez oblohu. A tým by som zoznam pozitív ukončil.
Päťdesiata deviata poviedka
Z tohto súťažného počinu sršal vek autora. Toto písal ktosi starší alebo skúsenejší, pretože sa bezpečne vyhol všetkým populárnym témam. Klasický príbeh o vlkodlakovi bol zabalený do jednej príhody malého Peťka, ktorý sa spolu s rodičmi a dvomi sestrami presťahoval z mesta na samotu blízko salaša. Príbeh plynul pozvoľna, tuším som tu nenašiel žiadnu chybu, kvôli ktorej by som sa zastavil a s diabolským úsmevom sebe vlastným si ju zapísal do notesu. Poviedka nemala vlastne žiadnu chybu a čítala sa mi nesmierne dobre, napriek tomu som sa po dočítaní nemohol zbaviť dojmu, že ma vlastne vôbec ničím neprekvapila. V konečnom dôsledku tak najväčšou slabinou poviedky je námet. Škoda, pretože autor má rozhodne potenciál.
Šesťdesiata poviedka
Zručne napísaný text, ktorý bol postavený na dvoch neobvyklých veciach. Uznesní vlády na zrovnoprávnení zvierat a ľudí a neobvykle inteligentných medveďoch. Pri čítaní som sa fakt bavil, a to z jednoduchých dôvodov. Všetky postavy boli sympatické, aj keď boli medzi nimi niektoré takpovediac záporné. Pišta, Miro, vedúca, JUDr. Schwartzgelt i p. Guňa, všetci mi padli do oka a bol som - vzhľadom k okolnostiam, ktoré v lese nastali - nesmierne zvedavý, ako dopadnú. Príbeh ladne balansoval medzi veselým a napínavým, udržiaval v strehu a pozvoľna plynul až k prekvapivému záveru. O dobrom sa ťažko píše, ľahšie sa mi hľadajú chyby, no v tejto poviedke som vlastne žiadnu veľkú nenašiel. A aby som nakoniec nezabudol, po hláškach: "Miro priam cítil, ako sa adeptom poľovníctva hrnie krv z jedného rezervoára do druhého." a "Niva spievala svoju labutiu pieseň," som musel na chvíľku prestať čítať a spustiť čistý rehot.
Šesťdesiata prvá poviedka
Tento príbeh ma zaujal hlavne z dôvodu, že už dlhú dobu sa mi priam sníva o vlastnom bicykli. A o bezstarostnom lete obecne. Najesť sa na obed, vytiahnuť bickoš z pivnice a jazdiť hore-dolu mestom či nahodiť si prilbu, odrazky a ďalších dvadsať povinných prvkov a vyraziť do šírich diaľav. Príbeh začína s bratmi na bicykloch, ako v jedno jarné ráno uháňajú na Poštu, kde ich čaká kvantum novín určených na roznášku. Chlapci sa skoro zabijú po strete s Aviou, prídu na poštu, stretnú milú Soňu a začnú rozvíjať príbeh napínavý ako o číslo menšie trenky. Vzťah medzi bratmi je vykreslený vskutku uveriteľne (asi to bude tým, že som si vybavil seba a môjho mladšieho bráška), vzťah Sone a Erika v podstate taktiež. Tajomné úkazy všade naokolo podnecujú predstavivosť a budujú napätie, nie nepodobné tomu, ktoré som zažíval pri hraní / pozeraní Silent Hill-u. Hmla má proste svoje čaro.
Neskôr, keď sa už začalo schyľovať ku konfliktu, mi začal vadiť fakt, že neviem, čo sa to tam vlastne deje. Je mi ľúto, ale vysvetlenie, že v CERNe pri výbuchu vznikla čierna diera (ktorá bola vlastne červená) som jednoducho nežral. Keby to celé ostalo také nejaké mystifikované, veril by som tomu viac. I keď na druhej strane, v celej poviedke nebolo vysvetlené, ako sa v nemilej situácii ocitli všetky postavy (chalani áno, ale Soňa a pán Stránsky nie). I napriek tomu som si čítanie poviedky užíval, hrdinom som držal prsty asi ako ešte nikdy počas čítania a záver, záver bol asi najneočakávanejší za poslednú dobu. Dostal ma na celej čiare.