Rýchločítanie? Prečo nie?
Fakt, že mám v hodnotení poviedok nehorázne resty, ma donútil pristúpiť na niektoré praktiky, ktoré som doteraz neokúsil. Napríklad spomenuté rýchločítanie. To si človek vezme text a číta ho rýchlo s tým, že si aj tak pamätá z textu viac, než ako keby ho iba preletel očami. Je to super vec, ale má to háčik. Čitateľ sa musí dostatočne sústrediť, nesmie ho nič rušiť a text, text musí byť napísaný prehľadne. Keď sa vám ale dostane do zorného poľa spleť viet, v ktorých sa po štvrtom riadku beznádejne stratíte, musíte urobiť veľké HALT, vrátiť sa späť a začať čítať znova. A hlavný prvok rýchločítania je v keli.
Vážne, viac, než inokedy som si teraz začal všímať, že vetné konštrukcie sú pre čitateľa nesmierne dôležité. Nie je zlé, keď niekto napíše súvetie na tri riadky. Ak má zmysel, samozrejme. Keď to súvetie má ale riadkov šesť, pričom pokojne tam mohli stáť štyri samostatné vety, to už človeka naštve. V jednom kuse si kladiem otázku: "To po sebe autor tie texty vôbec nečíta? Prečo by som to potom, dofrasa, mal čítať ja?!" A keď už sa aj nájde niekto, kto robí po sebe korektúry - znova, v rámci subjektívnych možností - nemá tendenciu čítať si to po sebe nahlas. Keby tak urobil čo i len raz, hneď by videl, že veta štýlu:
"Urobím si večeru, nakrájam chlieb, potriem maslom, k tomu za hrsť čerstvej cibuľky, pretože cibuľku milujem od detstva, čo mi ju raz natrhala babička zo záhradky, kde pestovala aj mrkvu pre zajačiky, tie nám síce skapali, ale dedko si z toho nič nerobil, pretože aj tak zajačie mäsko nemal rád."
jednoducho nie je normálna. Nikto tak nerozpráva. Sám mám s písaním dialógov, uveriteľných dialógov problém, ale v takýchto prípadoch i ja vidím, že toto nepochádza z pera autora, ktorý vie písať. Vážne, čítajte si po sebe svoje diela. Nahlas.
šesťdesiata druhá poviedka
Príbeh tejto poviedky sa odohráva na obežnej dráhe Zeme, ale predovšetkým na Základni Kuzey/Nová Zem, cca okolo roku 2103. Zdroje sú vyčerpané ako vtipy Marcina a Krausa na konci slávy Uragánu, civilizácia sa nejako zdivela a poslednými ako-tak normálnymi spoločenstvami sú práve základne okolo zdrojov nerastného bohatstva. Nespomínam ropu, pretože medzi jedno také bohaté nálezisko sa kdesi v severných moriach zaradil aj gigantický šuter, ktorý spadol z kozmu a obsahuje surovinu, ktorej jediné zrniečko má ohromný potenciál. Tento potenciál si však dobre uvedomujú aj nebadaní slizatí a modlivkovo-nohatí pozorovatelia na obežnej dráhe, ktorí čakajú iba na to, kým ľudstvo odhalí možnosti narábania s touto rudou.
Pýtate sa, čo ďalej? Nič. Autor poviedku zakončil zhruba v tomto štádiu. Okolo meteoritu sa vybudovala základňa, svetové mozgy sa presunuli na ňu a slizáci si mädlia pahýle a chápadlá nad tým, že už čoskoro sa splní ich plán. Aký, to sa, bohužiaľ, čitatelia nedozvedia.
Poviedka teda trpí hlavným problémom, a tým je neukončený príbeh. Bol tu priestor pre nejaký progres, ale postavy, ktoré v ňom vystupovali, ma nedokázali nijako zaujať. Žiaden vystupujúci charakter, žiaden neohrozený vedec. Ešte aj mená boli zbytočne presci-fi-ované. Mená ako Lars, Skadin, Boor (dobre, ten ešte ušiel) obecne nevzbudzovali predstavu vedátorskej osoby. Prečo sa neoslovovali aspoň titulom doktor? Doktor Skadin, hneď to znie lepšie. Poviedka navyše nebola veľmi dlhá, zopár titulov navyše by jej určite neuškodilo. V konečnom dôsledku slabší priemer.
šesťdesiata tretia poviedka
Môj prvý steampunkový príbeh v tomto ročníku. Celý príbeh bol obklopený ozubenými kolieskami a strojným olejom a vzducholoďami… hovoril som si, že toto bude zaujímavé.
Príbeh začal, keď skrachovaný vedátor oživil svojho dobrého kamoša a chlapíka na všetko, Jimmiho Popa. Namiesto srdca mu vložil do hrude strojček s iskriacim a žiariacim čímsi - pohonom budúcnosti. Je už otázne, prečo sa Profesor rozhodol investovať svoj čas na oživenie ľahko arogantného sukničkára Popa, pretože jeho dôvody sa nedozvieme. Nie sú v podstate ani potrebné, pretože akonáhle je po dvoch dňoch (och, c’mon!) od svojej smrti Jimmy oživený, preberá dejové opraty on.
Jimmy je súkromné očko/sukničkár/pištoľník na prenájom. Jeho úlohou bolo bezpečne eskortovať mimo mesto slečnu Evaline Dance. Samotnú cestu, na ktorej Jimmy stretne ešte zopár postavičiek a svoju dávnu lásku, popisovať nebudem, každopádne záver poviedky mi bol zjavný asi tak desať strán pred koncom. Dôvod? Klasické postavy, klasický dej, klasické zvraty, klasický románik. Celé mi to silno pripomínalo Iron Mana skríženého s filmom Wild Wild West, odohrávajúceho sa (v tak obľúbenom) Londýne. Čo bolo na tejto poviedke zaujímavé, boli dve veci. Prvá - plynule klesajúca kvalita textu. Neviem, čím to bolo, najskôr snahou rýchlo príbeh zakončiť, ale zhruba od polovice som badal neúmerný nárast chýb a skratiek, ktorými sa autor chcel prepracovať k záveru. A druhá - hrozné dialógy. Repliky neboli oddelené novým riadkom, plynuli jedna za druhou ako nezastaviteľný prúd slov. Miestami bolo strašne ťažké rozlíšiť, čo vraví kto a musel som dialóg začať čítať odznova, aby som si rátal úvodzovky a vydedukoval, kto je práve na rade. V duchu som sa obával momentu, keď sa do dialógu pridá ešte tretia osoba, našťastie k tomu však nedošlo. Výsledok: slabý steampunk s príbehom plným klišé a veľmi diskutabilnou kvalitou.
šesťdesiata štvrtá poviedka
Svet v blízke budúcnosti, ktorý mi pripomenul idey zostrojiť Zoologické záhrady takým štýlom, že ľudia budú chodiť v bezpečných klietkach a divá zver sa bude premávať slobodne po prérii. Ľudstvo sa v záujme bezpečnosti dobrovoľne izolovalo do kapsúl, uzavretých miest, aby, vedené všetečným Systémom, spoločne napredovalo… niekam. Hlavný hrdina spolu so svojou ženou Elvírou žije niekde v strednej časti spoločenského mrakodrapu a v snahe dostať sa vyššie, prijme prácu sledovača. Jeho celodennou úlohou je vo vymedzenom čase špehovať človeka a nahlasovať akékoľvek neobvyklé správanie do ústredne. Subjekt, ktorý sa však nášmu hrdinovi dostane na obrazovku, však začne pozvoľna meniť jeho pohľad na spoločnosť, v akej žije a prebudí tak dávno stratený pud, zvedavosť a túžbu po slobode.
Týmto by som priblíženie poviedky mohol ukončiť. Poviedka nejako dramaticky neeskaluje, nikoho nikto neodviedol (oukej, niekto predsa len zmizol), nikto zjavne neumrel. Trošku ma to mrzelo, pretože v príbehu bol pekne vykreslený náš svet a klamlivá idyla slobody a bezpečia. Takisto detaily ako univerzálny celosvetový jazyk, prežívajúce sociálne siete, výlety do divočiny (v súčasnosti stále nazývané prechádzka parkom), všetko do seba pekne zapadalo. Akurát to napätie sa nie a nie dostaviť. Mám podozrenie, že poviedka má ešte pokračovanie, ktoré autor musel zakamuflovať, aby sa vmestil do povoleného rozsahu. Hm, hm. Ináč bolo dielko prakticky bez chýb, akurát by som vytkol drovnosť - v slovenčine existuje poslovenčený výraz pre technickú časť počítača - hardvér.
šesťdesiata piata poviedka
Poviedka, ktorá mi hneď zrána poznačila deň.
Hlavná hrdinka Annie si žije s rodičmi na americkom predmestí, keď tu sa z ničoho nič zjaví strašná obluda menom Azgor! Všetci umrú, prežije ona sama, z celého mesta. Tak sa začne plaholčiť pustatinou, až raz nájde ďalších troch preživších. Potom sa pustatinou plaholčia všetci štyria (“Zásob nebolo veľa a preto museli akonáhle prišli do nového mesta chcieť nechcieť vykrádať obchody s potravinami.” Nesrandujem, taká veta tam fakt je). Prežijú nejaký ten divoký stret, stretnú aj skupinku opustených vojakov (ktorých kapitán zomrie a o týždeň je znova živý a rozdáva príkazy), až sa im podarí doraziť do tajnej základne, ktorej vstup tvorí poklop, trocha väčší od kanála, kdesi uprostred poľa, jasne označený nápisom POMPEIR, hľa, ukážka:
”Opak sa však stal pravdou keď Josh našiel v zemi poklop na ktorom bolo napísané Základňa POMPEIR. Všetci zostali zohromení tým, ako skvele je základňa zamaskovaná pred nepriateľmi. Vstup do základne bol zaheslovaný, ale vďaka tomu, že Josh je aj počítačový génius, presne vedel, aké kódy má naťukať do kódovacieho systému, aby sa poklop otvoril.”
Najväčšou slabinou tohto príbehu je, že ho znova písalo nevypísané dieťa. Z príbehu je vidieť snahu a velikánsku predstavivosť, ale tak, ako ja viem teoreticky veľmi dobre snowboardovať, aj tento autor si myslel, že pretaviť predstavy do perfektného príbehu je hračka. Nie, nie je. Chce to naozaj veľa driny, napísaných strán a prečítaných kníh, kým sa z autora-nadšenca stane autor-profesionál. Musím uznať, že autor mal príbeh premyslený, pretože keď som už čakal, že sa v základni všetko končí, strašne som sa mýlil. Príbeh pokračoval ďalej a ďalej, nemal konca, až kým všetko neskončilo rozprávkovo šťastne.
Štylisticky to bolo jednoducho slabé, ale oceňujem zanietenie a zmysel pre zápletku.
šesťdesiata šiesta poviedka
Tu budem stručný. Zručne napísaná poviedka, ktorá mohla byť pokojne pilotom k zborníku. Hlavný hrdina, ktorý je zlodej-akrobat, spolu so svojou komplickou Sofiou ukradnú achátového vĺčika zo Sklabinského hradu, aby ho predali a parádne na obchode zarobili. Samozrejme, obchod nevyjde podľa predstáv, počas stretnutia obchodujúcich strán dôjde k boju, kto-kde umrie a nakoniec sa náš geroj dostane na bezpečné miesto, kde sa znova zvíta so Sofiou. Nakoniec dôjde k jednému zvratu, ktorý bol na prvé čítanie super, ale potom mi dôjde, že jeho dôvod bol spomenutý príliš krátko predtým, aby som si povedal, že “whoa, autor to fakt premakal!” Celkovo, pomerné vysoký dojem tak z dobre napísanej poviedky kazí prekuknutá prvoplánovosť (ale zamaskovaná dobre) a charizmatický záporák, ktorý zaklepe krpcami príliš skoro nato, aby som ho mohol nenávidieť.
šesťdesiata siedma poviedka
Bože, ako často som si pri tejto poviedke zanadával, to sa snáď ani nedá zrátať. Hlavná hrdinka má mamu a otca po smrti, tetu - matkinu sestru - dve babičky a ešte zopár nepodstatných rodinných príslušníkov, ktorí sa jej chtiac-nechtiac kafrú do života.
prepracovaná zápletka o hrozných činoch v mladosti, duchoch a tých, ktorí ich vidia, rovnako ako aj o vyrovnávaní sa so stratou najbližších, trpí formou, akou je podávaná. Jednotlivé časti sú oddeľované novým riadkom a šikmým písmom zvýraznenými prvými dvomi/tromi slovami. Katastrofa. Pri tejto poviedke som sa fakt úpenlivo snažil aplikovať rýchločítanie, ale akonáhle som sa konečne rozbehol, BEM, dej sa nenápadne prehupol inam a ja som bol odrazu stratený ako dieťa na jarmoku. Neskutočne ma to frustrovalo a nepomáhal tomu ani štýl skladby viet, ktoré boli krátke, úsečné a často popisovali totálne banality. (Lucia spomínala scénku štartovania auta, tak sa nebudem opakovať). Určite sa prikláňam k názoru, že viac ako novú ceruzku by dielo uvítalo gumu a poriadne premazať niektoré pasáže. Priam sa tu tlačila snaha vtesnať príbeh o rozsahu románu do dvadsiatich strán. Bohužiaľ, chce to viac spisovateľského majstrovstva a menej veľavravných viet, aby sa očakávaný efekt dostavil. Určite lepšie, než mnoho ostatných textov, ale nezvládnuté. (I keď posledné vety záveru sa mi páčili).
šesťdesiata ôsma poviedka
Pri čítaní som si pripadal, že pozerám na americký krvák, ktorý klasickou rovnicou odpočíava čas do konca filmu. Hlavných postáv bolo zo šesť. Nejaký teploš, nejaký idiot, niekto pekný, jedna fľandra, tuším aj nejaká puťka a hlavná hrdinka. Z jej pohľadu sa odohrávala cca tretina príbehu, preto som, celkom logicky, zaujal jej stanovisko na ostatných hrdinov. Keď preliezli plot renovovaného lunaparku a začali loziť po atrakciách, už som len čakal, z ktorého rohu vylezie nejaký ten chlapík s materským syndrómom, maskou na ksichte a železnou rúrou v ruke. A keď sa začala povinná genocídna jazda, iba som nezaujato odrátaval počty preživších. Osud nikoho ma nezaujímal, priam som mal pocit, že si to každý zaslúžil. Niektoré úmrtia boli nepochopiteľné (skutočne vriaci kotol v dome hrôzy a satanisti, to vážne?), iné nápadité (vražda posadnutými bábikami a pumpou na vatelín bola fajn) a niektoré tam boli ako keby iba z nutnosti, aby sa minulo to vedro červenej potravinárskej farby. Pardon, nie sme vo filme.
Tak či tak, slabá hororová jazda, na ktorú by som určite viac krát nenastúpil, vo mne nezanechala žiaden extra pozitívny dojem a nemám chuť sa textom prehrabávať ani len na to, aby som spísal hlavné postavy. Hej, jedna z nich sa volala Mark. Ktovie, prečo si ju pamätám.
šesťdesiata deviata poviedka
Poviedka, ktorú som síce čítal vonku, ale nerušilo ma pri jej čítaní nič. Preto som sám prekvapený, ako zmätočne na mňa jej dej pôsobil. Hrdinka sa prekvapene prebudí vo vlaku. Nevie, ako sa doňho dostala, ani kam ide. Vidí, že je ráno, že je v poslednom vozni a okrem nej v otvorenom kupé (žeby ICčka?) sedí iba nejaký chalan v kapucni a hrá sa s mobilom. Potom pristúpi nejaký mastňák, ktorý krátko predtým zamorduje v kukuričnom poli ženskú, v kupé zamorduje aj sprievodčíčku a potom sa, akoby nič, pustí do reči s chalaniskom.
Hridnka odpadne, prebudí sa v nemocnici, kde jej povedia, že nič z toho sa nestalo, tak sa poberie domov. A vo dverách sa minie s chalaniskom v kapucni, ktorý sa na ňu hrôzostrašne zaškerí. Bu. Bu. Bu.
Nebolo to napísané zle, ale neviem, čo si mám z príbehu odniesť. Čítal som tu už aj podstatne horšie texty, niektoré ma naštvali, iné pobavili, ďalšie rozosmutnili, ale tento… tento vo mne necháva znieť vetu: “Vráťte mi mojich dvadsať minút života.” Žiaden dojem je snáď ešte horší ako zlý. Textu nedávam zlé hodnotenie jedine za relatívne normálnu štylistiku, hoci za tú sprievodčíčku by som strhol aj tri body.
sedemdesiata poviedka
Peknučké sci-fi s príbehom na dvoch frontoch. Hlavný hrdina je veľmírňan - človek, ktorý sa narodil a celý život žije vo vesmíre, vesmírnej kolónii lietajúcej na obežnej dráhe Zeme. Pozemský vesmírny program vôbec nenasledoval tak rýchlo, ako by si zarytí scifisti želali, kolonizovanie iných planét je stále hudbou budúcnosti, a tak sa aspoň pokúšame dobyť prvý priestor mimo atmosféry. Zaujímavá myšlienka. Kolonisti trpia klasickým syndrómom vydedencov a nepochopených bytostí, ktoré ako na potvoru vedia čosi viac, než ľudia žijúci na planéte. To, samozrejme, zainteresované skupiny vidia ako hrozbu a rozhodnú sa využiť svoj vplyv a moc na vyhladenie celého druhu. Zaujímavá zápletka sa rozplieta akurátnym tempom, plynie svižne a dobre sa to celé čítalo. Hrdinovi som fandil, čakal som, čo sa s ním stane aj či ten, s kým sa ku koncu stretol, je fakt jeho otec. A keď som čakal, čo sa bude diať ďalej, nastal koniec. Prečítal som si ešte raz posledné odstavce a fakt, viac príbehu sa nekoná, pokračovanie nabudúce. Možno. Niekedy. Cítil som sa oklamaný a podvedený, chcel som viac. Autor znova patrí do skupiny tých, ktorí svoje dlhšie dielo rozsekajú nožom na mäso a narýchlo scapkajú okraje, aby to nevyzeralo tak rozstrapkane. Bohužiaľ, nepodarilo sa a vadí mi to. Toto je viac-menej jediná vec, ktorá mi na poviedke vadila. Škoda, že je taká marginálna.
sedemdesiata prvá poviedka
Príbeh nám rozprávajú dve osoby - morská víla junior a morská víla senior. Každá má svoje túžby, svoje poslanie a ako už iste niektorí správe tušia, ich ciele sa križujú. Mladá si chce zatrtkať a splodiť nejaké to potomstvo, stará chce mladú priniesť domov. V celej poviedke je silno prítomný sexuálny podtext, na každej strane sa mihne bradavka alebo odhalená celá hruď, vzdychy a ostatné šteklivosti. Verím tomu, že mužská čitateľská obec sa do príbehu zahryzne už len zo zvedavosti. I ja som čítal poviedku so záujmom, avšak nie kvôli ťuťu-muťu scénkam, kvôli tomu, aby som zistil, o čo malej semi-rybacej pobehlici ide. Hodnú chvíľu som čakal na rozuzlenie i som sa strácal v príbehu, pretože nejako som nedokázal odlíšiť, kedy rozpráva ktorá postava. Mal som pocit, že sa tu bijú dvaja rozprávači, ktorí nám podávajú ten istý príbeh, hoci každý svojím štýlom. Raz tu bolo rozprávanie z prvej osoby, inokedy z tretej a prelínajú sa tak, až som nevedel, či rozdeľujú príbeh na dve roviny, alebo sa miesia len tak, z rozmaru.
Občas mi oko vypichli nehorázne prehrešky voči slovenčine. Jasné, i/y si pomýli kde-kto, ale v slovese? Tam nie je žiadna výnimka (okrem snáď slova kryť v druhej osobe j. č.) - ako sa teda niekto opovážil napísať: “... ktorý rozdrvý každého…” pre mňa ostane záhadou. Celkovo to nebolo zlé, ale nejaké väčšie uvedenie do jednotlivých scén by som hlavne kvôli prehľadu uvítal.
Použitý obrázok je zo stránky:http://fineartamerica.com/featured/mechanical-heart-david-gray.html