Je to tak, vzal som si dovolenku. Do konca prvého kola súťaže totiž ostáva menej ako desať dní a mne ostáva ešte poriadne priehrštie poviedok na prečítanie. Dnes som sa rozhodol udeliť si voľno, oddýchnuť si od práce a nastaviť sa na čitateľský režim; prečítal som teda iba tri poviedky a ponúkam Vám deväť hodnotení, aby som sa opäť dostal na pekné, desiatkové počty v týchto mojich zápiskoch. Pevne verím, že do konca mesiaca všetko stihnem a budem mať čas sa aj zregenerovať po tomto lete, nakoľko čítania som sa už aspoň na krátku chvíľu pomaly ale isto prejedol. Potom ma už čaká nejaké to beta čítanie, hurá čítanie a ak Bohovia na nebesiach dajú, tak aj písanie vlastných vecí. Pretože inšpirácie som tento rok nadobudol viac než dosť. Nebojte sa, vykrádať sa nechystám ;)
sedemdesiata druhá poviedka
Radan, Alana, Utas, Hi(t)lera. Páčia sa mi mená. Niektoré detaily Poviedka ako celok už menej. Prečo? Lebo. Poviedka začína vhodne, uprostred boja, ktorý bol celkom fajn. Počiatočný chaos, proti čomu sa to vlastne hrdinovia bijú, vystriedalo “ahááá” a už som bol v obraze. Musím povedať, že jedna poviedka, ktorú som už hodnotil (a názov je podobne prešmyškový ako tento) mala takýto in medias res úvod zvládnutý o čosi lepšie. Táto poviedka sa vinula v akomsi prostejšom duchu. Popravde ma ale celkom zaujala, napísaná bola vcelku pútavo, hoci priblížený vzťah Alany a Utasa mi pripadal ako povinná jazda ženskej autorky a zdôrazniť zmysel pre povinnosť pred osobnými (po)citmi (navyše klamlivými) by sa dalo aj podstatne kratšie.
Štvali ma WTF miesta (vyhrážanie sa starostu, že ospevovaných a dlhé roky cvičených lovcov nahradí ako nejakú SBSku), ktoré pramenia z nevypísanosti tvorcu. Zhruba od polovice poviedka presedlá do snového režimu, postavy sa zmietajú medzi snom a realitou a s nimi som sa začal metať aj ja. Rýchločítanie šlo zasa na prestávku, pretože jednotlivé pasáže neboli nijako badateľne oddelené a vôdzkou mi tak bola iba premenená podoba Radana. Vyznievalo to chaoticky. Nejako si neviem vybaviť logiku, na ktorej základe hrdinka prežila ataky psycho-tvorov a udržala si zdravú myseľ, hore spomenutá poviedka to zvládla opäť o čosi lepšie. Záver bol nemastný-neslaný a vsuvka o Radanovej schopnosti absolútne zbytočná, v skutočnosti ňou vôbec nemusel oplývať a mohla sa tak javiť iba v mysli ostatných druhov. Škoda. A začínalo to celkom nádejne
sedemdesiata tretia poviedka
Scifíčko, ktoré mi pripomenulo film Horizont udalostí - asi to bolo tou opustenou vesmírnou loďou. Bohužiaľ, diel trpí veľkým množstvom chýb. Autor zasa trpel nadšeneckým syndrómom, po sebe vôbec nečítal a medzi riadky sa tak dostali aj vety štýlu: “Toto plne automaticky riadené divadlo pripomína roj včiel pri zbere peľu snažiace sa naplniť plásty svojm nazberaním pokladom.” V poviedke sa okrem gramatických hlúpostí a excesov ako ”... ranné svitanie a s kávovaru počuť…” alebo ”... vstáva s postele...” nachádza aj priehrštie logických breptov. Prečo, preboha, umiestnia jediného samotného človeka na osirelú vesmírnu ťažobnú stanicu? Na tri roky! Človek by nemusel byť študovaný, aby si domyslel, že takto izlovanému jedincovi by v kečke preskočilo už dávno, predsa len predstava Robinsona, že je od civilizácie odrezaný morom, je predsa len znesiteľnejšia, než myšlienka, že od najbližšieho žijúceho človeka ma delí niekoľko miliónov kilometrov ničoty, železitých šutrov a taká planéta, že Mars. Ďalší lapsus. Prečo, preboha, by niekto začal ťažiť nerasty v asteroidovom páse medzi Marsom a Jupiterom a nevybudoval aspoň prechodnú, trvale obývateľnú základňu na Marse? Načo plne automatická vesmírna ťažobná stanica vôbec potrebuje ľudského pilota? Ak je OS lode dostatočne dômyselný na to, aby dokázal riadiť taký vesmírny kolos, ako to, že sa nedokázal navrhnúť najvhodnejší úhybný manéver alebo reakciu na hroziaci stret s tajomným objektom? Druhá dejová rovina so slečnou vedkyňou za polárnym kruhom bola zaujímavým vytrhnutím z tohto logického kolotoča. Aj keď sa tieto dejové linky netradičným spôsobom spojili v jednu, autorka si neodpustila priam až trápne zakončenie poviedky spomenutím istého mena, čím dokonale pochovala ako-tak držiacu konzistenciu rozmočeného príbehu. A hej, dialógy boli strašné.
sedemdesiata štvrtá poviedka
Krátka poviedočka, nejaké tri-štyri stránky? Áno, áno. Text ma vtiahol do mysle kohosi, kto spolu s bývalými spoločníkmi cestuje krajinou, resp. uteká.Resp. utekal, pretože teraz je ranený a skôr, ako by ho mali bývalí najlepší kamaráti niesť, tasia nôž. Poviedka v krátkosti naozaj výstižne popisuje morálny rozpad spoločnosti a priateľstiev, pričom globálny dosah (ne)pekne približuje na príklade v maličkej skupinke. Záver tohto dobre napísaného diela je ľahko mrazivý, donúti sa zamyslieť a zanechá v mysli pocit podobný škrípajúcej železnej čeľusti, ktorá napínaná pružinou ohlodáva nohu až na kosť.
sedemdesiata piata poviedka
Akčné vypočúvanie so silným retrospektívnym prvkom prinieslo viacero výsledkov. Pozitívne: Príbeh bol akčný, trefne popisný (opisy boli naozaj bohaté a vôbec ma nenudili), kdesi v útrobách sa chvelo napätie. Postavy boli živo vykreslené, vrásky, plátna, múmiovské odevy, strhané ksichty, všetko hralo druhé husle atmosfére. Tá sa však budovala akosi postupne, silený retrospektívny nádych tu bol, asi na škodu.
Do poviedky sa totiž ponárame kdesi uprostred hotovej situácie, kedy komando z “prízemia” chytá obyvateľa horných častí sveta, ktoré sú ešte pekné, čisté a usilovne budujú ilúziu, že je všetko v poriadku. Dôvody prečo, čo ich k tomu viedlo a prečo je všetko tak, ako to je, sa však čitateľ dozvedá postupne, všetko prostredníctvom dialógov. Tie sú - aspoň podľa môjho názoru - celkom zvládnuté, ale príbeh nimi trpí. Nejako som sa nedokázal cez tie úsečné rozhovory, tak podfarbované charaktermi postáv, vžiť do ich sveta. Ten bol pre mňa kusý a nejasný, cítil som sa skôr ako niekto, kto príde do obývačky a prisadne si k rozpozeranému filmu. Wickfield, Toporok, Mamony, Pece-boy, všetci objasňujú udalosti, aké sú, nenútene, čo je fajn a realistické, akurát ten pocit z celého ich sveta nebol taký, aký by som si prial, aby bol.
sedemdesiata šiesta poviedka
“Vitajte na kúzelníckom prekvapení, v ktorom zažijete báječné veci, ale neobjasním Vám ani ň!” Takto by som zhrnul nasledovnú poviedku, odohrávajúcu sa kdesi v Moskve v minulých časoch. Neviem, čo k tomu napísať, pretože nepoznám zámer, s akým poviedku napísal autor. Celý príbeh spočíva v podstate v popise kúzelníckeho predstavenia. Dejú sa tam triky, ktoré sú bezpečne za hranicou bežnej realizácie. Možno to tak celé autor zamýšľal, možno to iba tak vyznelo. Tak či tak, poviedka ako taká môže prebrať k životu diskusiu, nakoľko ponúka hneď viacero pohľadov, z akých sa na ňu možno pozerať. Je mág skutočne zmluvným partnerom nejakého roháča zo suterénu? Sú to len vymyslené popisy neskutočných trikov, na ktoré si môže každý autor povedať: “Veď takú blbosť by som napísal aj ja!” A hneď za tým otázka na takéhoto pochybovača: “Tak prečo si to už nenapísal?” A dalo by sa pokračovať. Za gramatickú korektnosť a potenciál na dlhú diskusiu udeľujem vysoké body. Lebo som bol spokojný, takmer ako účastníci predstavenia.
sedemdesiata siedma poviedka
Poviedka začína chystaním svadby, len aby sme sa pomocou krátkej barličky dostali k tomu hlavnému - výletu do minulosti, kedy hlavná hrdinka - rozprávačka príbehu - zistila, že má sestru. A nie len takú, obyčajnú.
Príbeh plynie v komornej atmosfére, sleduje zvítanie hlavnej protagonistky a Erei, dievčaťu, ktoré vyrastalo v laboratórnych podmienkach. Lebo je z časti démon. Lebo boli vedci zvedaví. Najsilnejšie momenty poviedky sú v prvej časti, kedy hrdinka rozpráva svoje stretnutie so sestrou. Akonáhle sa však sestra chopí slova, padá poviedka kvalitou prudko nadol. Ani nie tak gramatickou, ani štylistickou (i keď veta: ”... že mi svojimi očami vypaľuje dieru do duše,” je na zváženie), ale samotným príbehom. Rozprávanie o jej živote v labákoch vyznelo nesmierne skratkovito, medziľudským vzťahom, ktoré tam nadviazala, som neveril ani za mak (ako keby som aj to mal kedy stihnúť), schopnosti, ktoré nadobudla, boli popísané nejasne a keď sa tak spätne rozpamätávam, ani poriadne neviem, čo nešťastnica dokáže. Poviedka mohla byť pokojne dlhšia, v tomto prípade a pri takomto príbehu by kvalita neutrpela, práve naopak. S takouto stopážou som prestal veriť všetkému, čo som čítal a nepresvedčil ma aj zhrozeno-ľútostivo-chápavý postoj mladšej sestričky, ktorá si to celé vypočula a sestru, ktorú videla prvý raz v živote, prijala za svoju.
sedemdesiata ôsma poviedka
Pri tejto poviedke by som mohol byť rovnako zhovievavý, ako by som mohol byť hnusný. Na jednej strane poviedka netrpí mnohými chybami, na druhej bolo jej rozuzlenie aj samotný konflikt nastolený tak nešťastne, že si o to priam koleduje. Príbeh začína pohľadom na les tesne pred búrkou. Vrana dosadne na konár a oblizuje si zobák, pretože sa chystá hodovať na čerstvej mŕtvole, spokojne ležiacej na opadanom ihličí. A my sa chystáme prísť na to, kto tá mŕtvola vlastne je.
Scénka sa zrazu zmení, dievčina s menom Veronika uteká lesom od svojho frajera Aigarda, ktorý tu žije v chalupe svojich rodičov. Bojí sa, pretože je tma, blíži sa búrka a je sama… no… v lese. Ale podchvíľou sa i pousmeje, pretože Aigard ju z čírej lásky prednedávnom nabúchal a prinieslo to svoje ovocie, tak sa mu bola pochváliť.
Aigard je zasa sirota, ktorá prišla o oboch rodičov ešte ako dieťa. Oboch mu ich skántrilo TO. TO je, prosím pekne, netvor. Pretože je to chlpaté, pazúraté, má to červenú hrivu a občas aj papuľu. To keď sa TO napapá. TO behá po lesoch s niekoľkoročnými prestávkami, sem-tam niekomu urve hlavu a spokojne si nažíva s ostatnými lesnými obyvateľmi. Aigardovi sa však jeho prítomnosť v lese neľúbi (keďže tam sám býva) a rozhodne sa ho zniesť zo sveta. Aj keď sa to nepodarilo toľkým lovcom pred ním. Hneď po rozlúčke so soon-to-be nevestou si vezme svoju kušu, palicu a poďho loviť. No jasné, po lese mi behá potvora, ktorá mi zabila rodičov a ja si nechám milovanú ženu behať lesom samú. Obzvlášť, keď moja milovaná žena má orientačný zmysel ako krtko na letisku.
Poviedka trpí strašne hrubými chybami, ktoré jej úroveň neskutočne degradujú. Keby bolo v poviedke napísaných zopár vecí ináč, bola by to celkom dobrá rozprávka pre deti na dobrú noc. Takto z toho vzišiel iba pokus ukázať, aký chytrý príbeh sa podarilo autorovi napísať. Záverečný zvrat mi však vzhľadom na vyššie spomenuté nelogickosti pripadal neskutočne prvoplánový, nezožral som z neho ani bodku a bezpečne som tak poviedku poslal do šedi priemernosti.
sedemdesiata deviata poviedka
Scifíčko, na ktoré by sa dalo pozerať ako na Ja, robot 2. (Povedali by ste, že jednotka má už 10 rokov?) Hlavný hrdina Peter sa snaží získať prácu v CybLog Industries, gigantickej firme na vývoj umelej inteligencie, robotov, otváračov konzerv a dáždničkov na drinky, presne v tomto poradí (nie, iba žartujem, tie prvé dve veci ale bezpečne vyrába). To sa mu po čase aj podarí, získa vlastný testovací model robota najnovšej generácie pre osobnú potrebu a začína mu životná rutina. Nikoho nestretáva, postavy, ktoré stretne, sa v príbehu len míňajú a kompániu mu robí iba robotický spoločník. To by bola zaujímavá dejová myšlienka. Toto však hlavným ťahúňom príbehu nie je. Peter je totiž vývojár, nazvime to, kódu, ktorý robí z robotov spoľahlivé mašiny schopné správneho rozhodovania. Príbeh teda mapuje predovšetkým jeho progres v práci.
V tej sa mu, paradoxne dariť prestane. Narýchlo uňho stúpa úroveň depresie, potom sa pokúsi skontaktovať nejakých kolegov, ktorých už dlho nevidel, potom kamoša, ktorý vo firme už tiež nepracuje. Hneď nato ho navštívia dva vysoké primáty v oblekoch, ktoré mu spravia bu-bu-bu a doma sa ho pokúsi zabiť vlastný robot.
Netuším, prečo sa všetko z toho udialo, po posledných riadkoch som ostal zmätený. Tajomné praktiky CybLog Industries neboli nijako priblížené, nepriateľ ostáva zatajený, zmysel skratového konania robota mi unikol. Scény samotné neboli v základe napísané zle, ale takých 10% by som zoškrtal. Najmä pracovné postupy, ktorými bolo vysvetľované to, čo robí. Možno som bol len nepozorný (pozn. nie, nebol som), ale fakt som po prečítaní stránky jeho pracovných úkonov nemal jasnejší obraz o tom, čo stvára. Kdesi lieta v pštrosom vajci, všetko sa mu mení pod očami, myšlienkami tvorí obrazy a pripadá si ako Stvoriteľ. Mať taký džob, som nadšený.
Aby som pranier zakončil, nádejný námet pochovala pointa, ktorá sa u mňa absolútne minula účinku. A fakt, že k pointe smerovala polovica poviedky.
osemdesiata poviedka
Tzv. zákusková poviedka. Zákusková preto, lebo je po nej za pár chvíľ a poviedka preto, lebo je to, no, poviedka. Páčilo sa mi nenútené ponorenie do vianočnej atmosféry. Najmä teraz v auguste. S hrdinovým názorom na tento sviatok som sa stotožnil, ale to sa asi všetci čitatelia, nakoľko je to známy fakt. A predsa sa s tým nič nerobí. Stretnutie s bezdomovcom by si žiadalo hlbší ponor do motívov, prečo ostal neborák na lavičke sám (tzn. stačila by aspoň jedna vetička). Fantastický motív bol nenútený, pri poviedke takejto dĺžky som fakt nemal potrebu vedieť, prečo je hlavný hrdina upír. Interpretácia myšlienky poviedky ma máličko pobavila, a asi ju budem nominovať ako čerešničku do zborníka - tým, ktorým sa dostane v decembri pod ruky, aspoň pripomenie, o čom tie vianočné sviatky sú.
Obrázok je z tejto stránky:http://exeuntmagazine.com/reviews/magna-mysteria/