A ujco - starý papľuha - zahrdúsil zo dve husi, by si bachor naplnil...
Janko sa nezaprel. Tak ako v príbehoch škriatka Ada, tak aj v Medziriečí servíruje jednoduchý a príjemný príbeh vo svete, ktorý síce nie je náš, ale akosi podvedome je nám blízky... teda aspoň mne. V podstate klasická fantasy zápletka líznutá ľahkým rozprávkovom je nám približovaná Nynamovským štýlom - netradične, starcovsky, akoby sme čítali rozprávanie deduška Ondra, starého baču, čo si popri strážení oviec prerátava v hlave zarobené groše a húta, koľko vedier mlieka dnes valasi nadojili. Tento štýl rozhodne nepadne každému. Niekto nepochopí jednoduchosť a prítulnosť starého jazyka a s nepochopením od diela odíde, iný sa zasa na ňom isto pobaví, pousmeje a so záujmom bude čítať ďalej.
Možno za to mohla moja dobrá nálada, možno nie ale to, čo som prečítal, ma celkom bavilo (nejakých 30 A5 normostrán, 7 kapitol (po kapitolu Kráľovi vyslanci). Istú rolu v počte prečítaných strán zohrala istotne aj dĺžka jednotlivých kapitol, ktoré sú naozaj krátke. Ak už chceš mať takto delené dielo, kapitoly by mohli byť zoskupené do väčších blokov, statí, častí, dielov, jednoducho väčších celkov, nech obsah neobsahuje päťdesiat kapitol.
Dej, hoci z pohľadu fantasy ničím veľmi neprekvapí, je zaujímavý a očividne aj celkom premyslený, informácie sa čitateľ dozvedá nenútene (nie je zahltený kvantom v túto chvíľu nepotrebných geografických názvov, nemusí premýšľať kde tečie aká rieka a podobne), je rozprávaný jednoducho, až prosto. Je to autorov štýl, to nemôžem vytknúť ale určite nie len ja by som uvítal občasné dlhšie vety či súvetia. Krátke vety sú vhodné do akcie a opisu konania postáv, pri nejakých vnútorných pochodoch a opisoch prostredí (ktoré sú napriek použitému štýlu na počudovanie nevýrazné) by určite prišli vhod dlhšie súvetia.
Dal by som si občas pozor na skladbu viet aby nevyzerali ako: n"Keď našiel miesto, kde z nich mohol bez rizika zliezť, urobil to."
Isto sa to dá napísať lepšie, rovnako ako časť v hostinci: "n"Hostinec mnohých radostí bol plný hlučných ľudí. Objednal si pivo. Keď ho dostal, predral sa pomedzi návštevníkov a sadol si za jediný neobsadený stôl."
V súvislosti s hostincami ma napadlo aj zopár nelogickostí, ktoré mi trošku udreli do očí - napríklad neviem ako ostatní ale ja za neobsadený stôl považujem stôl, kde nesedí nikto. Za "neobsadeným" stolom teda sedel Cimmerčan ( (ne) nápadne podobný Conanovi z Hyborie ;), ktorému hlavný hrdina vykal, a pritom kráľovi, čoby hlave celej zeme, s obľubou titulovanej ako "Vznešený", tykal ako honelníkovi Ďurovi od košiara. Tu s rozprávkovou milosťou prehliadnem fakt, že kráľ pozná akúsi "obyčajnú" sirotu (aj keď beriem do úvahy, že jeho rodičia kráľovstvu verne slúžili) - nedočítal som ďalej, možno je kráľovo zanietenie o osud chlapca-siroty nejako vysvetlené.
Zhrnúť to nejako - je to zaujímavý počin z viacerých pohľadov. Počnúc formou, pokračujúc pestrosťou postáv a končiac obsahom. Chyby, ktoré som vytkol, niekto možno nevidel, niekto áno ale nechal si to pre seba. Ja medzi túto skupinu ale nepatrím a dúfam, že aspoň takýto kritický (a nie len negatívnom slova zmysle!) pohľad na dielo pomôže opraviť chyby, ktoré v ňom podľa môjho (ne)odborného oka sú.
PS: Prepáč, ak je kritika veľmi negatívna, nemyslel som to zle. Akurát som však prešiel tiež nie veľmi priaznivou kritikou k môjmu dielu a rozhodol som sa neťahať ľuďom medové motúzy popod nos, aby nezaspali na vavrínoch, a snažili sa neustále zlepšovať.
PPS: Medziriečie je jeden z najkrajších slovenských názvov pre knihu, aké som za posledných desať rokov videl, toto sa ti skutočne podarilo :)
originálny príspevok do súťaže nájdete na adrese http://www.mamtalent.sk/medziriecie-doranany-miestodrzitel.phtml?program=1&ma__0__id_b=1696