Ospravedlňovať sa nebudem. Vravel som, že sa na chvíľu odmlčím, aby som stihol prednostné porotcovské povinnosti a až budem mať čas sa nadýchnuť, začnem znova zverejňovať komentáre a hodnotenia k prihláseným dielam. Ten čas teraz konečne nastal, a atak sa môžete pokojne znova začítať do hodnotení a hľadať tu to svoje. Frekvencia zverejňovaných hodnotení bude vyššia, vychádza to dvakrát do týždňa, kým budú zhodnotené všetky, aby sa to všetko pekne do dvadsiateho druhého stihlo. Hodnotenia sú už síce odoslané a na bodovom hodnotení sa tak už nemá čo meniť, myslím si však, že predmetom týchto zápiskov je predovšetkým priblížiť jednopätinový názor na súťažné texty. Mne teda ostáva dúfať, že bol môj názor čo najobjektívnejší a vám zasa, že ste sa našli v tých pozitívnejších poviedkach.
poviedka sto prvá
V tohtoročnej CeFe sa vyskytlo zopár textov, ktoré ťažko zaváňali rozprávkou. Niektoré boli lepšie, iné horšie. A táto, bohužiaľ, patrí k druhým spomenutým. Hlavný hrdina Veleslav, ktorý je múdry a odvážny (pretože to tak bolo napísané) rád skúma blízke i ďaleké končiny na svojom lietajúcom koni. Stále ho to máta ísť ďalej a ďalej, až sa napokon dozvie o bájnom štvrtom rozmere. Za pomoci záhadného Tubulusa sa mu pomocou šatníka (žeby z Narnie?) podarí dostať cez Štvrtý rozmer a objaví sa kde? V Londýne. Tam stretne milú tetu, o ktorej si myslí, že je Princezná. Ona ale princezná nie je, je ale ústretová a rozhodne sa stratencovi v čase pomôcť vrátiť sa mu nazad do jeho času. Skočia teda spoločne na kus reči za Princezniným známym, ktorým nie je nik iný ako A. Einstein. A ten (podotýkam, stále sme v Londýne) za pomoci svojho stroja času nášho milého Veleslava vráti späť domov, do svojho času, kde je dúha farebnejšia a kone lietajú.
Nápad by obstál najskôr ako rozprávka pred spaním, kedy si znavený rodič pustí uzdu fantázii a vymyslí také niečo. Nemá to logiku ani nejaký pútavý príbeh, dej je rozprávaný neohrabane, je vidieť, že autor má toho ešte veľa čo robiť. Klasické chyby ako poblúdené čiarky a y/i už radšej ani nerozoberám. Slabučké ako minútu lúhovaný čaj.
poviedka sto druhá
Rozťahaný a neuveriteľne nezáživný príbeh. Neviem, čím to bolo, ale osud nejakého - nazvime ho obchoďáka - ktorý sa prišiel pozrieť na bohom zabudnutú ťažobnú planétu, aby upokojil nejaký hroziaci konflikt, ma minul svetelným oblúkom. Chápal som Georgusovu nechuť byť na tej planéte a tiež som sa myšlienkami z nej chcel dostať. Niet sa totiž čomu diviť. Celá oblasť, kde sa odohrávala väčšina deja, bola reprezentovaná prostredím ako vystrihnutým z ropneš plošiny alebo kameňolomu. Nehostinné, ľudia, čo tu žijú a pracujú, sú divní a nepríjemní, proste fuj prostredie.
Georgusov kamoš, čo mu robil pilota, a celá scénka, kesy sa oni dvaja rozprávajú, by som načisto vyšmaril, pre príbeh mi pripadali totálne zbytočné a iba naťahovali čas.
Konečná zápletka a rozuzlenie bolo priehľadné a neprekvapujúce, záverečné riadky som tak dočítal už iba zo zotrvačnosti a v duchu si už zapisoval chyby, čo mi bili do očí ako boxer ťažkej váhy keď mláti mrazené hovädzie.
“Vďaka,”,
“Sekvenceia bitou”
“Každý meč má 2 konce.”
A tak.
poviedka sto tretia
V tomto texte sa mi páčilo, že príbeh, i keď sám o sebe bol akčný, (pretože hlavnej hrdinke šlo, o život), bol podaný takým štýlom, že autor/ka doňho stihla vložiť aj reálie a rozpoloženie sveta, v ktorom sa kentaurie bytosti premávali. Bohužiaľ, príbeh mal aj jednu veľkú slabinu a i napriek relatívne dobre nadhodenej zápletke ma osudy všetkých postáv vlastne nezaujímali.
V konečnom dôsledku mi teda vyšlo, že ten bohatší popis fungovania sveta bol asi predsa len trocha zbytočný. Bolo to také hĺbavé, na pomedzí medzi skutočnosťou a fantazírovaním. Takéto texty majú vždy tú smolu, že vzťah si k nim čitateľ vybuduje hraničný. Zaujmú alebo nie. No a tento mňa nie.
poviedka sto štvrtá
Toto bol presne ten typ poviedky, kvôli ktorému som ľutoval, že som sa stal porotcom. Povieda, kde je hlavná hrdinka Soffy, je totiž hovadina najhrubšieho zrna. Vykradnuté je všetko - od tvajlajtu cez upírske denníky, hry o život, blejda a iné veci, ktoré som nemal nervy spisovať. Text bol totiž písaný neuveriteľne odradzujúcim štýlom, ako keby sa ku mne prihovárala nadopovaná pubertiačka. Hovorové slová sa hrnuli z každej strany, poznámky štýlu: “Váu”, “Tak to ma podrž!” a iné číhali za každým rohom. Čiarky boli neskutočne divé, o rýchločítaní nemohlo byť ani reči, pretože som sa nemal problém stratiť po dvoch riadkoch, o čo ide a kto to vraví. Hlavných hrdinov je tu viac, je tu CHarlie (jop, CH), Lewis a Lux. Celkom bežné mená. A potom sa tam zjaví ešte zopár upíro-dačo-nejakancov, všetci si idú po krku, režú sa a uprotred toho stojí Soffy, ktorá si do finálnej bitky medzi (t)upírmi a vlkolakmi (ak si pamätám dobre) zoberie fešný luk. Pretože strieľať z neho vie predsa každý blbec, že…
poviedka sto piata
Toto sa mi páčilo. Bolo to také vidiecke, staroslovanské, tiež ľahko rozprávkové, ale vtipné a podarené. Hlavný hrdina Jakub je taký prostý a dobrosrdečný pacholok, ktorý je zaľúbený do Hanky. Aby si ju ale mohol vziať, musel by najprv tak trocha zbohatnúť, vyberie sa teda na skusy do sveta. Zhodou okolností sa stretne s kráľovnou víl (ktorá nie je taká očarujúco pekná, ako sa vraví, ale tak presvedče zaľúbeného človeka) a zo zámku zase dostane poverenie (rovnako ako ostatní rytieri) zabiť draka, ktorý sa usadil v neďalekej jaskyny.
Na prekvapenie všetkých (áno, aj čitateľov) sa dozvedáme, že Jakub je drakov bráško, a tak sa namiesto usekávania údov a hláv iba civilizovane pozhovárajú a drak odchádza. “Ani vlasy mi nezhoreli, len zaviali ako predtým. Fešák som, fešák budem.” Príbeh je poňatý vtipne a na ľahkú váhu. Čítal sa preto dobre a svižne a nenapadlo mi ani raz sa pozastaviť nad nelogickosťou príbehu. Najsilnejšou doménou poviedky boli isto Jakubove i rozprávačove poznámky (akoby z Jakubovho pohľadu) na okolité udalosti. Bavil som sa od začiatku do konca. Dobré!
”Kde je?” oboril sa na mňa, v ruke hrable. Lež nevyzeral, že by chcel pomôcť seno hrabať.
poviedka sto šiesta
Mám tu zapísané postavy Ivon, Lazitus. bol tu tuším ešte plukovník alebo generál, nechce sa mi vracať k poznámkam. Pamätám si totiž, že tá poviedka bola… strááášne ukecaná. V príbehu sa nič nedeje. Najprv sa rozpráva Lazitus s generálplukovníkom a príde aj Ivon, potom sa rozpráva už iba Lazitus s Ivon.
V jednom kuse rozoberajú nejakú misiu, na ktorú sa chystajú a celé je to rozpitvávané tak do podrobna, že som razom stratil niť. A prečo? Prečo, pýtate sa? Pretože každá časť dialógu bola dopodrobna priblížená a vysvetlená doplnkovými vetami.
“Ako som už povedal, na akadémii je.” Kratučká pauza na slabučké opravné vydýchnutie bez najmenšej zmeny výrazu, intonácie či dokonca zachvenia.
Čitateľovi nie je darovaný ani riadok na sebarealizáciu, aby mohol zapnúť predstavivosť a zobraziť si príbeh tak, ako by chcel. Na jednej strane je fajn, že sa autor snažil o čo najvernejšiu vizualizáciu. Ja osobne som sa však cítil ako väzeň textu, bez možnosti rozhodnúť o vizuále a konaní postáv a protredia. To pôsobilo neskutočne odradzujúco. A čiarky.
poviedka sto siedma
Poviedka o tom, ako ľudia vyslali do pekla chlapíka, aby im doniesol jednu vecičku od samotného diabla. Toho s veľkým. Dé. (oukej, je to čím ďalej, tým horšie). Príbeh začína v akejsi kapsuli, či transportnej lodi, v ktorej sa stretávame s dvomi postavami - operačným programom Hemérou a Tymonom Madom. Hneď pri predstavovačke som si nemohol odpustiť rozlúštiť binárny kód, ktorý autor vložil do textu. 10011011011001101010110 sa samo o sebe preložiť nedá, je treba predpísať číselnej rade ešte jednu nulu na začiatok. A výsledkom je =M³V. Takto som si kód matičnej dosky nepredstavoval, ale nevadí. Dôležitý je predsa príbeh, ktorý treba prečítať!
Príbeh sa odohráva, napodiv, v pekle. Hrdina Tymon sa tam vskutku dostane a do vienka dostáva aj neprekonateľný oblek a dávku akéhosi sajrajtu zvaného Sérum Léthé, ktoré mu zbystruje zmysly a podnecuje k nadľudským úkonom. Úloha je jasná, ukradnúť Satanovi Svetlo. Brnkačka. Či sa mu to podarí, prezrádzať nebudem.
Poviedku by sa dalo rozdeliť na tri časti. Pokec hrdinov v kobaltovej kapsuli, oboznamovanie sa hrdinu s prostredím a účinkami séra a samotný stret so Svetlonosom. Z každej časti by sa dal zoškrtať notný kus textu a aj tak by poviedka na obsahu nestratila. Veľká časť príbehu je totiž iba dialóg medzi tým a hentým a akcie je málo. Spočiatku. Tej sa postupne dostane ku koncu príbehu, kedy sa… proste všetko zomelie, vzhľadom k ostatnému deju, až priveľmi rýchlo a keď skončí posledná veta, ostal mi iba otáznik na perách v kontexte: “Fakt? Takto sa z toho dostane a hotovo?”
Malo to logické ďúry, ale čítalo sa to dobre, Heméra mala zopár dobrých heftov na adresu ľudí, takže ľahší nadpriemer.
poviedka sto ôsma
Fantasy má mnoho podôb. Sú tu akčné príbehy, kedy niet kedy meč utrieť od krvi a potom sú tu príbehy, ktoré kecajú o všemožnom. Tento príbeh bol ten skôr zádumčivý. Hrdinovia boli Slavoj, Mudroň, Idka, Černavý a Báč. Slovanské mená boli predzevesťou slovnakej mytológie a, veru, stalo sa tak. Akurát, že toto poznanie bolo dopriané iba tým vytrvalejším, nakoľko príbeh sa utápal v nekonečných úvahách hrdinu. Ten sa kdesi vybral do hory, opustil svojich druhov a začal viesť bezodné monológy. Tu i tam sa z lyrickej roviny dostal do tej skutočnej, to keď sa napríklad ocitol v ohnivom kruhu, ktorý sám založil (prezieravé), štveral sa po rozpadnutom lanovom moste a podobne. Vo výsledku som ostal z príbehu načisto zmätený, pretože som jednoducho strácal niť. Niektoré pasáže boli vizualizovateľné pomerne ľahko, avšak pospájať si ich do logického celku bolo už nad moje sily. Stal sa/bol Slavoj bohom? Ktovie.
poviedka sto deviata
Kratučká poviedka. Koniec ľudstva na obzore, zvestovaný tými, čo dokážu vidieť budúcnosť. Celý príbeh budí takú tú pokojnú atmosféru, ale je to to povestné ticho pred búrkou, pretože všetci hovoria a spomínajú konflikt, ktorý vypukne. A až vypukne, bude sakramentsky zle. Svoje o tom vie Katka, hrdinka príbehu, ktorej kroky sledujem na Britské ostrovy a potom aj do Európy, kdesi k povodiu Dunaja. Na svojej ceste obstarožným Maglevom (stále sa pri tej myšlienke pousmejem) stretáva kadekoho. Známych Nani a Torena i vešteckého chlapca.
Pri čítaní som mal pocit, že každé slovo v texte má svoj zmysel a miesto, nemal som pocit, že by sa tu dalo niečo škrtať. Príbeh podnecoval fantáziu a nútil sa aspoň na krátko zamyslieť nad definíciou zla vo svete. Po štylystickej stránke tomuto počinu nebolo čo vytknúť a rovnako ani po gramatickej. Kiežby boli všetky poviedky aspoň takto kvalitné.
poviedka sto desiata
Príbeh o ľudstve, ktoré prežíva v gigantických lodiach nie nepodobných tým z filmu Wall-E, až na tých ľudí, ktorí ešte chodia po svojich. Z celej scifoidnej poviedky sála ponurosť a predzvesť niečoho nedobrého. Poznámky, že tých, ktorí boli proti režimu a bezpečnosti, boli vystreľovaní, boli niekedy nemiestne a nabúravali dostatočne ponurú atmosféru.
Hlavný hrdina (Cooper?) je kapitánom tohto vesmírneho plavidla a cíti, že morálka a duševné zdravie celej posádky a cestujúcich už dlhú dobu škriabe pupkom dno. Nekonečná snaha nájsť obývateľnú planétu chradne každým dňom a uvedumujú si to už takmer všetci. Darmo však, pud prežiť za každú cenu je silnejší, a tak sa všetci aj naďalej plaholčia vesmírom.
Príbeh nemal vážnejšie trhliny. zopár čiarok, zopár zamenených y/i, žiadne extra brepty. Možno by som sa pozastavil nad postavami, ale dokopy ani tým nebolo čo vytknúť. Vadila mi sexuálna scéna, ktorá tam bola (podľa mňa) vtlačená kvôli atraktivite. Záverečná pointa bola hrozivá a desivá (čo do predstáv, čo sa bude diať potom). Aj tak som sa však nemohol zbaviť dojmu, že poviedka bola akási mdlá. Chýbal mi tam bližší kontakt s postavou, ktorej by som mohol fandiť. Kapitán totiž mal lepšie veci na práci a ryšavá Sára, tá mala zasa na sebarealizáciu málo priestoru.