Dnes to bude bez nejakého extra úvodu. Hodnotenia zverejňujem, finalisti sú (porotcom) známi, čas do ich zverejnenia verejnosti sa kráti. A aby vám to rýchlejšie plynulo, skúste sa všetci tí, ktorí sa ešte v hodnoteniach nenašli, nájsť v tejto várke. Táto várka má priemer 6, je tu jedna osmička aj štvorka, skúste šťastie.
poviedka sto jedenásta
Písať poviedku je ako písať knihu v malom (áno, prevratné zistenie). Musíte mať postavu. Musíte mať príbeh. Musíte mať konflikt. A predovšetkým, musí to mať koniec. A to všetko musí byť v tom správnom pomere, aby čitateľ naskočil na vlnu a zviezol sa po jej hrebeni až k pláži.
Táto poviedka, bohužiaľ, mala n e s k u t o č n e dlhý úvod. Ale strašne. Celý úvod by som vyhodil a v ostatnom texte by som škrtal jedna (ne)radosť. Nikto nemá rád škrty vo svojom diele, ale sú nevyhnutné. Táto poviedka trpela nadmerným množstvom slov, ba celých viet, ktoré tam nemuseli byť. Majstrovstvo spočíva nastoliť atmosféru s tým správnym počtom slov.
*„Zopár pouličných lámp čo len kde-tu vrúbili okraje hlavnej cesty, sa pokúšalo tento stav zvrátiť, no aj keď naplno rozžiarili svoje pomarančovo-oranžové, kyklopské okále, more beztvarého, všadeprítomného aerosólu zabránilo ich svetlu v rozsiahlejšej difúzii, takže matne osvetľovali len určitú časť hlavnej cesty, slovenské predmostie, veľmi skúpo most a ešte priečelie hŕstky rodinných domov, stojacich stranou a dovedna tvoriacich útlu osadu Rároš.“
A teraz mi povedzte, o čom bola táto veta. „Všade bola hmla, takže oranžové pouličné lampy osady Rároš osvetľovali len zopár najbližších domčekov.“ V poviedke, kde sprevádzame Emila Šebiana, vdovca, ktorý kvôli nejakému mŕtvemu fašistickému lebkáčovi stratil lásku svojho života, Annu. Čas od času dostáva listy s jednou vetou v nemčine, po ktorej sa v jeho rodine stane strašná katastrofa. Temer furt niekto umrie. Príbeh plynie v tajomnom a melancholickom duchu (hlavne vďaka rozprávaniu), je zakončený takpovediac správne (i keď mi hrdinu bolo ľúto) a aj po gramatickej stránke tam nebolo veľa chýb. Len tie škrty, tie by text zachránili, pretože verím tomu, že v pôvodnej forme text od prečítania odradí mnohých čitateľou práve svojou dĺžkou.
poviedka sto dvanásta
Mám pocit, že minuloročná poviedka s Vílou Striebrenkou rozpútala ošiaľ fantasy porna. Táto poviedka síce neobsahuje černokňažníkov ani nadržané víly, ale sexuje sa tu vo veľkom. Cornelius je poisťovák, ktorý dostane prípad pani Celie Tazante, ženy, ktorá sa v krátkom čase stala už druhý raz vdovou a zakaždým zdedila až nepekne štedrú čiastku.
Veľká časť poviedky sa odohrávala v dome čerstvej vdovy, ktorý bol zariadený stroho, ale moderne. Toľko som si stihol zapamätať, pretože opisy sa krátko nato zakaždým začali sústreďovať na ústrednú dvojicu.
Dotyky, techtle-mechtle a divné kŕče, pocit chladu, vyčerpanosť. Cornelius po aktoch trpí predovšetkým poslednými dvoma príznakmi a nevie si ich vysvetliť. Čitateľ však nie je dilino a keďže vie, že číta fantasticko-scifoidno-hororovú poviedku, šípi za tým nejakú zvláštnu silu. A čo sa na konci stane? Pani Cé má akúsi tajomnú moc vysávať z mužov energiu. Až tak, že samou slasťou umrú. O, áno, som ostal šokovaný.
Zúfalo nenápaditý námet bol však napísaný pomerne zručne. Akty bavili, celý príbeh však na konci pôsobil dosť stroho. Valnú väčšinu textu totiž tvorili samotné popisy erotických scén, a tak musím na konci konštatovať, že napriek dobrej čítanosti šlo dejovo o pomerne slabú poviedku.
poviedka sto trinásta
Zopár poviedok zaoberajúcich sa tým, čo je tesne po smrti, som už v tejto súťaži čítal, táto to však zobrala z iného konca. Nedá sa jej uprieť istá vynaliezavosť, postavená na jednej z vedeckých teórií o koexistencii mnohých vesmírov. Lea s Marekom totiž po jednej autonehode akosi bojujú o život a ich alter-egá v inom vesmíre, ktoré sú s nimi bytostne späté, odrazu celkom nechápavo chodia do nemocnice a sú z toho tak trošku na nervy. Celú túto nepríjemnosť rieši takzvaný Prepravca, ktorý cestuje vesmírmi hore-dolu a takéto situácie urovnáva k spokojnosti všetkých.
Stretnutie hlavných hrdinov (pár + prepravca) bolo poňaté celkom uveriteľné. To je celkom fajn, mal som totiž už pomaly dosť poviedok, kedy sa stretnutia tretieho (štvrtého, piateho, n+1-ého druhu) zvrhnú v moralizovanie a zamýšľanie sa nad obecnými faktami alebo sa s nimi hrdinovia vyrovnajú, ako keby šlo o najbežnejšiu vec na svete. Títo hrdinovia sú popravde dosť vytočení a skutočnosť, že sú momentálne medzimŕtvi, prijímajú iba veľmi ťažko. Osobne by som však uvítal viac bezradnosti a zmätku a nie agresivity, je to však osobný prístup a proti tomuto postoju nemám väčšie výhrady. Celkovo príbehu nie je čo vytknúť, možno miestami až prílišnú silenosť postavám vnútiť nejaké tie pocity, ktoré by každý z nás asi prežíval.
poviedka sto šrtnásta
Hlavná hrdinka tohto kratšieho hororu pracovala ako predavačka v supermarkete. Život jej neustále strpčovali neprispôsobiví susedia žijúci nad ňou, až to raz nevydržala a prišla im zaklopať na dvere. S mäsiarskym nožom v ruke.
Realisticky a značne naturálne poňatý horor/krvák, ktorý ponúkal pohľad do myšlienkových pochodov frustrovaných ľudí žijúcich svoje životy na hranici chudoby, ma dostal. Hrdinke Monike som jej nekonečnú frustráciu a bezmocnosť veril bez výhrad, hoci príbehu ako takému by bodlo viac zvýrazniť, či démon-Thór (prečo práve Thór?), ktorý ju nejako opantal, bol skutočný, alebo iba výtvor v jej hlave. Všetky činy, ktoré potom konala v byte nad ňou, boli popísané totiž tak, že mi nebolo jasné, či ju fakt niečo posadlo, alebo si to iba namýšľala. Priestoru na uvažovanie tam totiž nebolo až tak veľa, pretože akcia ku koncu príbehu nabrala na obrátkach a po počiatočne vybudovanom napätí to malo tie správne grády. Ako na potvoru, ostré poznámky na raperskú hudbu, ktorá Monike neskonale liezla na nervy, vo mne vzbudzovali úsmev, čo sa k hororu síce hodí, ale na to, aby človek na tie poznámky zabudol a ďalej sa bál, bola poviedka podľa mňa príliš krátka. Kým som sa teda dosmial a fiktívne si nechal šplechnúť zopár kvapiek krvi na ksicht, prišla ďalšia hláška a zase som sa rozosmial. Z hororu tak, ako som na začiatku spomenul, ostal iba krvák. Nie zlý, ale mohol to byť i dobrý horor, len nebyť tých poznámok.
poviedka sto pätnásta
Toto, toto bol výplach. Neprehľadne napísaný fantaskný brech, v ktorom agenti Billi (!) a Mark nájdu dieru do podzemia. A v tom podzemí nájdu svet z inej doby. A v tej dobe nájdu slizoidné potvory, ktoré ľudstvo zotročili a skazu mu priniesli.
Celé je to poňaté neskutočne zhurta a neskutočne ľahkovážne. To malo svoje neodškriepiteľné plusy, ale aj mínusy. Medzi mínusy patrila rozhodne štylistika a gramatika, pretože také kvantum chýb (čiarky pred „a“, slová ako číp, svinčig, team a iné, strašná interpunkcia obecne a aj básničky o ničom) som už dlho nevidel. Nebyť toho príbehu, poviedku by som si vytlačil, pokrčil a ukážkovo zahodil do koša s pohŕdavým odfrknutím.
„To si odskáčete!“ zrevala, a buchla do stola. Desať obrovských zelených oblúd len sklopilo oči, a odskákalo (si to).
Ešteže tu bol príbeh, ktorý celú poviedku zachraňoval. Bola to znôška absurdít a vtipov a všetkého možného, čo ma v tom najhoršom donútilo prečítať ešte jednu stránku naviac. Napríklad taká postava Minotaursa Rexa bola nezabudnuteľná a princezná, ktorá zapredala celú svoju rasu, no, tá tiež nezapadala do žánrovej škatuľky. Bola to kvalitná psychošina, ktorá doplatila na hroznú štylistiku a trošičku unáhlený záver, ktorý sa zomlel až príliš rýchlo.
poviedka sto šestnásta
Poznámky k tejto poviedke som mal veľmi strohé, čo mohlo svedčať o dvoch veciach. Jednak som nemal na čo kafrať a jednak som nemal čo pochváliť. V tejto pohodlne plynúcej sci-fi písanej formou denníka nám hlavná hrdinka menom Laura (či Eva?) približuje svoj tréning a následný pobyt na prvej kolónii na Marse. Najskôr som si myslel, že názov je zavádzajúci, pretože som očakával nejakú sci-fi mäsiarčinu, ale neskôr, keď som sa do príbehu ponoril naplno, mi došlo, že o nič také najskôr nepôjde.
Čakal som, že príbeh sa nejako zvrtne, že sa ľudia na stanici začnú rezať a trhať a nivočiť, ale k ničomu podobnému nedošlo. Kolonizátori trpeli očakávaným problémami (ale, napodiv, nikto nebol chorý), náhly koniec však prišiel veľmi zhurta a bol popísaný veľmi skratkovito (vzhľadom k tomu, čo to obnášalo). Vo výsledku tak šlo o príjemné sci-fi, ktoré bolo napísané zručne, ale príbeh, ten plával veľmi pokojne, bez jedinej väčšej zákruty. Napísal by som, že som sa nudil, ale to by som zase klamal.
poviedka sto sedemnásta
Jack bol hlavným hrdinom tohto krátkeho sci-fíčka. Neohrozený hrdina, totálne bez emócií, príliš sebaistý, príliš dobrý, silný, inteligentný, príliš všetko. Tenká hranica medzi totálnym obľúbencom a neobľúbencom bola prekročená a ja som tak už len očakával, kedy mu hrabne alebo kedy sa jeho zadanie bojovej úlohy zmení a on to celé pokafre (alebo sa príbeh vyvine ináč).
Jack je totiž príslušník armády a dostal bojovú úlohu. Infiltrovať nepriateľské územie, vstúpiť do domu, otvoriť dvoje dverí a vyjsť na druhej strane územia. Cestou Jack stretne domácich, ktorých vodca ho vyzve na partičku šachu (dafuq?), on však partičku bezpečne vyhrá a takisto zvládne aj svoju úlohu. Koniec.
Keď som videl, že sa príbeh blíži ku koncu, už som si rukou vo vzduchu cvičil číslovku dva, nanajvýš tri (začínajú sa písať rovnako). Záver to však aspoň trošičku pozdvihol, bol nečakaný a vysvetlil Jackovu neohrozenosť, avšak príbeh ako taký bol neskutočne malátny, rovnako ako postapokalypticky/ghettovsky pôsobiace prostredie, v ktorom sa príbeh odohrával. Tak či onak, ani záver to nezachránil a hoci som musel uznať, že Jack by sa takto asi aj správal, poviedku to omnoho vyššie nevyšvihlo.
poviedka sto osemnásta
Tento horor mi prinavrátil strach z osamelosti a tmy. Hlavná hrdinka cestuje tuším na Vianoce domov k rodine vlakom. Pokojný úvod nastolil pohodlnú, až melancholickú atmosféru. Všetko sa však razom zmení, keď vstúpia do tunela a sú v ňom akosi dlhšie, než by jeden čakal. Rozbieha sa tak nervydrásajúci horor, kde jediný človek, ktorý nezamrzol v čase, je naša hlavná protagonistka a ešte To. To sa nedá popísať, môžete si za to dosadiť démona, strach, čokoľvek. Práve tá nevedomosť a neurčitosť dodávali atmosfére neuveriteľné grády a tŕpol som spolu s hrdinkou, čo sa stane za najbližším kupé. Strach a napätie boli (aspoň v mojom prípade) vybičované naozaj do výšin, takže keď prišlo uvoľnenie, seriózne som si vydýchol a zotrel studený pot z čela. A záver, ten to už načisto zaklincoval. Nechal tak dostatok priestoru na neistotu a také to mrazenie z otázky, čo sa vlastne vo vlaku počas cesty tunelom stalo.
poviedka sto devätnásta
Táto poviedka bola takisto písaná formou zápiskov denníka. Niekomu takáto forma vyhovuje, niekto by mohol namietať, že je to hovadina, písať takto príbeh. Mňa osobne to baví, ak je to napísané dobre a toto bolo napísané celkom obstojne. Hlavný hrdina, akýsi M.A.B., poslal list doktorovi Holubovi, ktorý sa zaoberal tuším nejakými parapsychologickými prejavmi ľudských stavov (fakt si už nespomínam). Poviedka však bola písaná dobre a obrazotvorne a bola takým vťahujúcim podobenstvom o ľahostajnosti, zhmotneným do hnusného démona zjavujúceho sa vždy, keď ste v okruhu ľudí, ktorým na vás nezáleží. Strach tu bol skôr takým druhotným prvkom a objavil sa vždy, keď som si krátko po tejto poviedke na ňu spomenul a zamyslel sa, či práve ja nie som teraz všetkým ľahostajný a ak áno, ako bude vyzerať ten môj démon.
poviedka sto dvadsiata
Sú príbehy, kde je vysvetlené všetko (čo je, mimochodom, zlé). Potom sú poviedky, kde je nechaný priestor, nech si niektoré veci čitateľ vysvetlí sám (to je zasa dobré). A potom tu sú poviedky, ako táto, ktoré nechajú toho priestoru priveľa a čitateľ sa tak po dočítaní pýta samé: “Čo? Kde? Prečo?“
Párik v podaní Alexandra a Dominiky sa vyberie na turistiku, preskúmať podzemie akejsi zrúcaniny. Vraj sa v ňom v minulosti schovávali ženy a deti pred obliehaním a vraj niektoré chodby neboli doteraz objavené a preskúmané, tak reku, prečo by ich neskúsili nájsť oni.
V podzemí po čase nájdu nejakých tých ľudí, na všeobecné prekvapenie však sú stále živí. Je to nejaké spoločenstvo ľudí, ktorého zmysel som buď nepostrehol, alebo (čo je pravdepodobnejšie), nebola jeho podstata vôbec vysvetlená. Základom pre napätie tak bol pokus o útek našich hrdinov z tohto miesta, keďže im bolo povedané, že keď už o nich vedia, nesmú nikdy odísť. Samotná akcia trpela ďalšími nevysvetliteľnými vecami. Dominiku nejakým spôsobom zajmú a Alexander, namiesto toho, aby sa pokúsil ako správny akčný hrdina zachrániť svoju polovičku, uteká pre pomoc. A Dominika to v tichosti a pokore prijme, nejačí neprosí o milosť, nepreklína svojho partnera. Žiadne emócie. Chcel som byť znechutený vývojom príbehu, nebolo však kedy. Príbeh zrazu skončil, obaja sa ocitli kdesi v bezpečí (bez vysvetlenia, kto ich tam dostal), na stehnách mali prapodivné, nevysvetlené vpichy a tak. A možno vôbec neutiekli, ale ostali väzňami, ja neviem. A nemám chuť sa k tomu vracať. (Áno, bolo to nezáživné).
Obrázok bol požičaný z tejto stránky: http://s1173.photobucket.com/user/etc-alltherest/media/NIGELVANWIECKQTRAINLONELYPAINTINGNEWYORKSUBWAYALONEGIRLFLATSINSPIRATION.png.html