Piatok, 15. augusta
Päsť v koženej rukavici narazila do tváre ženy za prepážkou a poslala ju priamo k zemi.
„Čo ti jebe?!“ ozval sa chlap zozadu a pohľadom preskakoval medzi klientmi.
„Tá kurva spustila alarm!“ obhajoval sa chlap s nahustenou figúrou. Kvôli bielej plastovej maske bez akýchkoľvek čŕt, len s otvormi pre oči a nos, bol jeho hlas tlmený, ale v sále banky vládlo takmer úplné ticho, takže mu ešte bolo rozumieť.
„A sa divíš? Čumíš tu po kamerách, ako keby si sa bál, že ťa identifikujú podľa plešiny! Načo máme masky?“
„Ser na to. A ty, ani sa nehni!“ odvetil Nahustený a uprel svoj pohľad na muža, ktorý čupel za prepážkou hneď vedľa ženy. Tá sa zo zeme nedvihla. Ležala na dlážke, tvár si schovávala do dlaní a triasla sa. Pomedzi chudé prsty jej na kachličky dopadali kvapky krvi.
„Trezor má časový zámok,“ ozval sa bankár. Ostrú bradu s udržiavanou tenkou briadkou držal hrdo, ale Nahustený, ktorý ho teraz pozoroval, mu iba odsekol:
„To ťa nemusí trápiť. A vôbec, drž hubu! Počul si? Sklapni!“
Náhle sa otvorili dvere vedúce z administratívnych priestorov a do haly vbehol tretí maskovaný muž. Pred sebou tisol paletový vozík, rýchlym krokom mieril k prepážkam.
„Ty!“ okríkol bankára. Kým sa ten ohliadol, pristavil vozík pri pultovom trezore. „Vytiahni trezor sem. Makaj!“ posúril rukojemníka.
Druhý maskovaný muž stál uprostred sály. Pohľadom kontroloval každý kút. Hľadel na člena strážnej bezpečnostnej služby, vyslúžilého policajta, ktorý svoju pneumatiku viac nemohol skrývať pod korzet. Vzorne ležal na zemi medzi ostatnými klientmi. Zbraň zločincovi pohodil k nohám skôr, než ho sám stihol vyzvať. Hrdina, preletelo mu hlavou. Kto je dnes hrdina ako z filmov? Akurát tak my, dodal si sám pre seba a pohľadom skĺzol na svojich kumpánov. Škoda len, že my sme tí zlí.
Trezor sa so škripotom zviezol na vozík. „Jedna!“ zvolal maskovaný muž, ktorý ho držal, “prvý už máme!“
„Tak si švihnite, s tým alarmom sa to dosť posralo,“ dodal oslovený muž v strede.
Mal pravdu. Túto akciu plánovali dlho a hoci rátali aj s možnosťou, že niekto spustí alarm ihneď po ich príchode, táto skutočnosť ich trocha rozhodila. Keď však človek stojí uprostred sály spolovice zaplnenej ľuďmi, ktorí ležiac na zemi s tvárami uprenými k podlahe vyzerajú, akoby ho vzývali, neubráni sa pocitu, že je niečím viac. Že je pánom života, azda bohom, schopným jediným letmým pohybom privodiť nedozierny príval emócií. Strach, smútok, nenávisť, všetko
načasované v slede, ktorý nie je v nikoho silách možné ovplyvniť. Iba jeho. Na chvíľu mu napadlo, že tento pocit stojí za všetky tie peniaze, ale potom sa len pousmial; nie, nie, tie peniaze sú viac.
Nahustený kumpán, v ich anonymnom značení nesúci číslovku dva, bol zjavne najnervóznejší. Neobstál na mieste, šklbal zbraňou, mieril ňou na ležiacich ľudí a podchvíľou
kontroloval polohu bezpečnostnej poistky. Keď mal pocit, že má situáciu pod kontrolou, otočil hlavu smerom k hlavnému vchodu a načúval sirénam. Tie však boli stále mimo dosluch, čo ho zjavne znervózňovalo ešte viac. Číslo tri ráznym hlasom a zaiste i zbraňou, ktorá sa mu
hompáľala na hrudi, donútil bankára s briadkou stiahnuť aj druhý trezor spod prepážky na vozík. Keď kolieska pod náporom kovovej škatule zaškrípali o podlahu, nohou postrčil muža k zemi a otočil sa k Jednotke:
„Máme všetko!“
„Výborne! Dva, ulož všetkých, balíme to,“ ozval sa Jedna a začal kráčať pomedzi ležiacich rukojemníkov. Pod pojmom ulož všetkých mali dohodnutú poslednú kontrolu pred plánovaným útekom. Mal pocit, že trocha dôležitejšia úloha svojmu kumpánovi, než len dozeranie na kolegu pri nakladaní trezorov a hrozenie personálu likvidáciou, ak niekto spustí alarm, ho dostatočne rozptýli. Predsa len, jedna vec je po nociach čistiť bary od sfetovaných niciek a druhá mieriť automatom na
normálnych, nevinných ľudí.
„Dobre,“ odvetil Dva. „Počuli ste, svine?! Všetci hubou k zemi! A ruky poriadne za hlavu, nečumte dokola! Aj... aj ty, starena,“ otočil sa k naozaj starej pani, ktorá aj keď bola odetá vkusne, v tvári bola tak strhaná, že namiesto výrazného rúžu by jej viac pristala vyšívaná šatka na vlasy.
„Hej, trocha, móresov, Dva,“ ozval sa komplic s vozíkom.
„Ty dávaj pozor na svoju robotu,“ odsekol Trojke Dva a rukou mu jasne pokynul, aby sa dal do pohybu. Trojka uchopil rukoväť paletového vozíka obomi rukami a poriadne sa zaprel. Kolieska sa s piskotom roztočili a s narastajúcou frekvenciou začali vydávať tlmený „db-db-db“ zvuk, ako striedavo zapadali a vyliezali zo škár medzi kachličkami.
Jednotka sa priblížil k prepážke, aby skontroloval ženu ležiacu na zemi. Dvojka pokračoval v buzerovaní návštevníkov banky.
Krv na podlahe začala vytvárať menšiu kaluž.
„Vy, pri oknách, natočte sa sem!“
Snáď jej ten idiot nevyrazil komplet zuby...
„Hej, ty strážca poriadku, čo to máš pod brušiskom?“
… nie, to by jej krv tiekla podstatne prudšie. Akože rátali sme aj so zranenými...
„Prevráť sa, prasa! Čo tam schovávaš?“
… takže toto je, dá sa povedať...
„Jedna! Jedna, tlsťoch dačo schováva!“ Dva obrátil pohľad k hlavnému zločincovi. Automat držal v ľavej ruke, pravou sa dožadoval pozornosti svojho veliteľa.
… dá sa povedať, ešte v poriadku. „Čo je?“
Vtom sa ochrankár na zemi šuchol. Nahustený zloduch so sebou od ľaku trhol, ukazovák v ľavačke stiahol k dlani v snahe zomknúť ruku v päsť a čierny Heckler & Koch vyštekol dvanásť guliek do priestoru.
A kurva.
Sálou sa prehnal vreskot. Časť rukojemníkov sa začala triasť, niektorí zodvihli hlavu a okamžite ju znova sklonili k zemi, väčšina žien a zopár chlapov začala mimovoľne jačať a
skuvíňať.
„TICHO!“ zreval Jedna. „Lebo to schytá ďalší!“ snažil sa znova ovládnuť situáciu. Troma rýchlymi skokmi sa ocitol opäť v strede bankovej haly. Na zemi pri okne so sebou v kŕčoch trhala žena v kostýme. Vedľa velikánskeho, teraz už prasknutého črepníka, si zvieral rameno vychudnutý muž vo flanelovej košeli a ochrankár, ktorý bol medzi nimi, vyplazeným jazykom, či čo to bolo, oblizoval špliechanec obsahu vlastnej lebky. Rozstrapatené vlasy priamo uprostred temena pripomínali fontánku, akú Jednotka ešte včera ráno robil z vláskov vlastnej dcére za pomoci gumičky, keď ju chystal do škôlky.
Štvrtok, 14. augusta
„Ale, oco, prečo musím ísť do škôlky, keď Jaja ostáva doma?“
„Pretože Jaja je už veľká. Chodí do školy a v škole majú cez leto prázdniny, vieš?“ odvetil Tibor dcére a utiahol jej gumičku vo vlasoch. Dievča však sebou trhlo a zopár pramienkov sa znova vyslobodilo zo zovretia.
„Kika, prestaň sebou mykať, lebo ti tú fontánku nespravím!“
Dievča ignorovalo otcovu vyhrážku. Hompáľalo nožičkami voľne visiacimi vo vzduchu a žmolilo rukami lem sukienky.
„A ty máš tiež prázniny?“
„Áno, moja. A hovorí sa to prázdniny.“
„Prázdniny,“ zopakovalo dievča. „Aj ja chcem mať práz-dni-ny. By sme sa mohli spolu hrať.“
„Ale veď sa budeme, keď sa vrátiš. Vždy sa hráme, nie?“ spýtal sa otec a zložil dieťa zo stoličky. „Vy sa v škôlke nehráte?“
„Hrajeme sa. Na práz-dni-ny! Práz-dni-ny!“ začalo dievča rapotať a Tibor vedel, že ich debata dnes skončila.
„No poď, ty moja prázdnina,“ uškrnul sa. „Aj tak už meškáme“.
♦ ♦ ♦
Potom, čo Tibor odviedol svoje dievčatko do škôlky, zložil svoju usmievavú masku. Výraz tváre bez známky úsmevu mu v momente pridal na veku, jeho však viac ako výzor trápil problém posledných dní. Ak zvládnu zajtrajšiu akciu, zažehnajú finančné problémy minimálne do času, kým
sa vráti jeho žena z Anglicka. Starať sa o ľudí je jedna vec, ale starať sa šesť rokov o senilnú majiteľku obrovského sídla, ktorá si v Tiborovej žene našla stratenú dcéru a hrozí, že jej v
závete zanechá časť dedičstva, je vec druhá. Z telefonátov a e-mailov však zatiaľ nič nemajú isté, nakoniec ako nie je isté nič v tejto dobe.
Po riedení stavov v prevádzke miestnej automobilky ostal spolu s kamošom Gabom bez práce. Vo fabrike pracoval dlhé roky a z montážnika sa vypracoval až na kontrolóra výroby pre halu A. Stačilo sa však dostať do nemilosti vedenia a prepúšťacie papiere boli na stole. Darmo, bonzovať sa neoplatí, pretože na každého bonzáka sa nájde bonzák. Pod oficiálnym vyjadrením obecného znižovania stavov sa tak spolu s kamošom Gabom ocitli na úrade a ťahajú to odvtedy v radoch na podpis spolu už takmer pol roka.
Dnes si bol vybaviť potvrdenie o hľadaní si zamestnania v píle hneď za mestom. Korpulentná žena v kancelárii mu bez zbytočných rečí tresla na papier pečiatku, zavlnila podpis a
pred odchodom ho požiadala, aby oznámil ostatným čakajúcim, že si musí odskočiť, nech počkajú. Priestory budovy opustil bez slova s odôvodnením, že on viac nikomu správy oznamovať nebude a pobral sa do podniku „U Karčiho“, kde ho už čakali jeho kumpáni.
Gabo prehral už tretiu odvetu v šípkach s ich spoločným, tiež bývalým, kolegom Stanom. Stano robil vo fabrike skladníka, čo síce nebol jeho hlavný zdroj príjmov, ale keď mu tých pár stoviek eur začalo v peňaženke chýbať, tiež si povedal, že prísť k nejakým ľahkým peniazom nebude od veci. S bratrancom na policajnom prezídiu vybavil väčšinu technického vybavenia potrebného na zajtrajší záťah pod prísľubom nekresťanského podielu, ale na Tiborovo naliehanie
usúdili, že lepšie bude ísť do toho naplno. A keby sa už čokoľvek stalo, skutočný, strieľajúci samopal pôsobí predsa len o čosi presvedčivejšie než airsoftová beretta.
Piatok, 15. augusta
„Do pi-“
„Hej!“
„-če, bol normálne na sračky!“ opakoval Gabo ako bez duše.
„Stano, mohol by si tomu chujovi zavrieť hubu? Nemôžem sa sústrediť!“ Tibor zvieral volant hrdzavého Transitu, až mu beleli hánky a zatínal zuby, len tak iskrilo. Mal pocit, že srdce mu
namiesto krvi pumpuje čistý adrenalín. Oči mu preskakovali po vozovke a ľuďoch okolo, zdalo sa mu, že každý, ešte aj ten štiaci pes pri stĺpe, sa pozerá priamo naňho a myšlienkami naviguje fízlov priamo ich smerom. S vypätím všetkých síl sa snažil jazdiť podľa predpisov ako ďalších tisíc vodičov v meste, no i napriek tomu už druhý krát stlačil brzdu príliš prudko a pneumatiky zúfalo pískli.
„Tibor, vychladni, to najhoršie už máme za sebou,“ snažil sa všetkých upokojiť Stano.
„Najhoršie za sebou?! Máme na krku minimálne jedného zabitého chlapa a jednu ženskú, ktorá vyzerala, že si sním ešte pred nebeskou bránou potrasie pravicou! Že najhoršie za sebou... toto keď nám prišijú, tak dostane každý dvadsať päť natvrdo!“
„A myslíš, že za lúpež samotnú by sme dostali menej?“
„Jasné, že nie, ale, boha, zabili sme človeka!“ Tibor mal čo robiť, aby nezvreskol, že to Gabo a jeho vytlčená hlava reflexívne stlačili kohútik.
„Som žil v tom, že som mal zbraň zaistenú,“ rozpamätával sa Gabo.
„Vieš čo, Gabo, drž už radšej jazyk za zubami, dobre?“ tíšil ho Stano. Tiež vedel, že Gabo je prchký a v krízových situáciách sa čas od času nechal uniesť, ale teraz by káranie nikomu nepomohlo. Na to už bolo neskoro.
Tibor si svojich komplicov už nevšímal. Pokúšal sa zachovať aspoň trocha pokoja, aby dostal všetkých a všetok lup do bezpečia. Koniec koncov, keď už ho majú naložený vzadu, to najhoršie už majú asi fakt za sebou.
Pondelok, 18. augusta
„Ešte raz mi zopakuj tú časť, čo ste im už povedali ohľadom ochrankára, nech si môžem začať pripravovať podklady,“ požiadal chladne chlap v dymovom saku. Jeho hlas sa niesol vykachličkovanou miestnosťou s obrovským zrkadlom a znel aspoň dvakrát mohutnejšie, než by
to ktokoľvek od toho vyziabnutého kravaťáka očakával. Muž sa zavrtel na stoličke a ruky opreté o stôl zložil do mlynčeka.
„Ech. Takže ten ochrankár sa pokúsil zahrať na hrdinu a spod svojho brušiska vytiahol búchačku.“
„Tá sa však nenašla...“
„... nenašla, pretože sme ju vzali, pochopiteľne.“
„A kde teda je?“
„Utopená v Senci. V Hlbokom jazere.“
„Aké príhodné,“ uškrnul sa kravaťák. „A tie ostatné zbrane?“
„Tie nám našli, ale to nebude problém,“ zamumlal muž na stoličke. Advokát nadvihol obočie.
„Môj bratranec sa o to postará.“
„No dobre, na tom by sa dalo stavať,“ zamyslel sa advokát a s rukami za chrbtom urobil pár pomalých krokov. Potom sa presunul k okraju stola a nahol k mužovi na stoličke:
„Najjednoduchšie by bolo, keby si to celé na niekoho skúsil hodiť.“
Muž na stoličke sa takmer spokojne oprel a ruky si uložil na brucho. Retiazka spájajúca kovové obruče na rukách krátko zaštrngotala.
„Aj to sme sa už s Gabom dohodli. Napokon, on to celé vymyslel.“
„Tá hlavohruď?“ začudoval sa právnik. „Nevyzerá, že by toho bol schopný.“
„Hej. Čo ti poviem, tiež má kontakty. Potom môže byť človek aj idiot. Stačí, že si vie dať dve a dve dokopy a je za vodou.“