Recenzia poviedky Oceľové oči

Aký je tohtoročný zber toho najlepšieho zo slovenských scifíc, hororníc a fantaskníc?

autor: Michal Brat

Je to tu! Otvárame šampus, ošetrujeme monokel od zátky a za popíjania bublinkového moku sa môžeme opäť raz pustiť do čítania poviedok, ktoré tohtoročnú porotu Martinus Ceny Fantázie očarili zo všetkých najviac. Priznám sa, v polovici letných prázdnin sa mi aj zacnelo po toľkom kvante príbehov, ktorými som sa brodil minulý rok ja ako predstaviteľ poroty z ľudu. Avšak rovnako rýchlo prišlo aj vytriezvenie, keď mi na myseľ prišli všetky tie "džízs, fak dis šit!" momenty počas čítania textov, ktoré na to jednoducho nemali. Preto som dnes, s ľahko škodoradostným úsmevom na tvári, otvoril stránku kultúra.SME a s alibistickou vidinou, že tento rok odo mňa nič nezávisí, začal čítať.

Poviedka Oceľové oči mi padla do oka ako prvá (pretože Michal má priezvisko začínajúce na "B" a iné poviedky na dosah neboli). Príbeh o mužovi, ktorý si nechal zameniť klasické očné bio buľvy za pár kovových svetlometov začal celkom dobre. Vykreslil nám hrdinu, trocha svinku, trocha... no, trocha svinku, jeho priateľku a ľahko nás vtiahol do sveta, kde sa medicíne zadarilo. Niektoré časti tiel je tak možné pomerne ľahko vymeniť za menej pekné, prevažne kovové a potom môžu nositelia novozískaných protéz strašiť či terorizovať okolie podľa ľubovôle.

Bu-bu-bu

Príbeh o skazenom človeku, ktorý sa tak nejak ocitol na zlej strane,ale nerieši to, nadhodil viacero zaujímavých motívov. Osobný motív, technologický motív a motív s proroctvom, všetky sa vzájomne prelínajú, ovplyvňujú a ich dôležitosť v rozprávaní sa pozvoľna mení. Čo sa autorovi nedá uprieť, je umnosť, s akou je poviedka napísaná. Z textu som mal pocit, že každá veta mala svoje miesto a príbeh nezaťažoval čitateľa zbytočnými vetami. Skutočne, príbeh odsýpal veľmi pohodlným tempom a zhltol som ju za pár minút cesty autobusom, dokonca s krátkymi prestávkami na rozdýchanie, aby som sa nepovracal (nie, nie z poviedky - odvykol som si od loďkového kymácania bratislavských trolejbusov).

Ako každý správny text, aj Oceľové oči, aj táto recenzia však má bod zlomu. Miesto, kde sa príbeh nejako naštrbí a z doposiaľ ľahkého textu sa vyvrbí čosi iné. Čo teda príde teraz? BEM - zvrat!

Poviedka sa od časti v Klube Slovo nevie nejako rozbehnúť - Posolstvo, spomínané od začiatku, je ošľahávané očami a autor ho umne zauzľuje do textu tak, že čitateľa drží v napätí. Aj ja som si kládol otázky, čo asi tak mohlo Posolstvo prinášať, ako znie a aký dopad bude mať na ďalší vývoj príbehu. Bohužiaľ, možno je to mojou akčnejšou či prostoduchšou náturou, ale keď už bola do príbehu vložená scéna so zbraňami, tak som čakal, že sa i použijú.

Keď sa v miestnosti objaví zbraň, musí vystreliť!

Skutočne, príbeh od tejto scény akosi stratil šťavu. Vyznel - vzhľadom k začiatku - málo intenzívne a samotný záver, vzatý ľahko zhurta (hoci rozvíjaná zápletka s Miguelom stále vzbudzovala pozornosť) skončil súvetím, ktoré by som - teda, ak by som hodnotil poviedky i tento rok a trpel depresiami z kvanta zlých textov - označil za vyložené sklamanie.

Michal Brat

Snáď mi to autor odpustí, ale takisto som sa nemohol zbaviť dojmu, že sci-fi prvok hral v príbehu druhé husle. Je to možno drsná poznámka, ale zamyslite sa nad tým, ako by sa príbeh zmenil, keby namiesto svietiacich očí boli v klane ľudia s točiacimi sa vrtuľkami namiesto uší, ktoré im dobíjajú napríklad mobil.

Tak či tak, ak prehliadnem tento (subjektívny) nedostatok v príbehu, čistých 90% poviedky bolo napísaných naozaj zručne, o čom svedčí i fakt, že som mu dočítal skutočne jedným dychom a ak budú aj diela ostatných finalistov aspoň také dobré ako táto, môžem sa tešiť (a vy so mnou) na pekný týždeň.


Finálovú poviedku si môžete prečítať na tejto stránke: http://kultura.sme.sk/c/8001360/cena-fantazie-ocelove-oci-michal-brat.html

Marek J. Kolcun
Hore