Finalisti súťaže Martinus Cena Fantázie 2016

Ako obstáli finalisti štrnásteho ročníka najznámejšej poviedkovej súťaže na Slovensku?

Ako každý rok, aj tento sa konala poviedková súťaž Martinus Cena Fantázie. Svoje literárne ego (pardon, schopnosti) si zmeralo mnoho-mnoho autorov a ako to už býva, najlepší nemôže byť každý. Preto sa aj tento rok ustanovila porota, ktorej prácou bolo celé leto čítať súťažné poviedky, prideľovať im body a písať k nim aj nejaké poznámky. Spätná väzba je totiž dôležitá.

Tento rok sa niesol v znamení fantasy. Už pár ročníkov sa nestalo, aby sa vo finále ocitla presila poviedok práve s fantastickou tematikou, preto ma ako čitateľa potešilo, že práve tento žáner zažil obrodu. Síce na poslednú chvíľu (klasika), ale predsa sa mi podarilo prečítať všetky poviedky. Nechal som si ich uležať v hlave a teraz, keďže máme ešte nejaký ten týždeň do uzávierky hlasovania, môžem priniesť dojmy z každej jednej. Ako teda obstáli?

Kosti, kostry, kostlivci

autor: Janka Javorka

žáner: sci-fi

Páčia sa mi poviedky s presahom. Keď ich človek číta, má pocit, že hľadí cez kľúčovú dierku, za ktorou sa nachádza celý nový, neprebádaný svet. Alebo, ako v prípade tejto poviedky, svet, ktorý poznáme, len je akosi dokrkvaný. Nepríjemné totalitné pozadie vytvára skvelú atmosféru počas celej poviedky. Hoci ma začiatok vystrašil vidieckymi reáliami, čoskoro prostredie dostalo priam orwelovský ráz, a to ma k nemu načisto pripútalo. Vyšetrovanie vraždy, po ktorej ostali ba ostatky, bolo pomerne priamočiare, no keďže nové a nové postavy vyskakovali v príbehu celkom plynulo, nemal som dojem, že hneď viem, kto je vrah. Jasné, dojem bol zakrátko vytvorený a tajomstvo prezradené, no v správnom momente nastúpila do príbehu akcia, ktorá ho dynamicky zakončila. Postavy sa správali uveriteľne a nemôžem si pomôcť, Viktor Bader mi bol svojou mŕtvolnosťou načisto sympatický.

Myslím, že poviedka vytvorila dobrú pôdu pre celú antológiu z tohto bezútešného prostredia. Vytvorený svet, ktorému podlieha všetko od rázu krajiny až po zaradenie a konanie postáv, je totiž naozaj bohatý. Stačí doň vôjsť a písať.

Hľadá sa upír

autor: Monika Kandriková

žáner: sci-fi/fantasy

Hneď druhá poviedka pokračovala v opisovaní utopistickej budúcnosti, hoci z trošku iného súdka. Niektoré veľké mestá sa vrátili k dávnemu gréckemu modelu a v podobe uzavretých mestských štátov izolovali svojich obyvateľov pod rúškou bezpečnosti a starostlivosti.

Zaujímavo vykreslené svetlé a tmavé stránky tohto systému prešpikovaného technikou, ktorá dokonca aj funguje, mi pri porovnaní s našou realitou vyvolávala úsmev na tvári.

Vlastne celá poviedka sa niesla vo zvláštnom, nadnesenom duchu. Komunikácia postáv, opisy prostredia, prevažne z pohľadu hlavnej hrdinky, všetko z toho nieslo smietky sarkazmu, vďaka čomu sa poviedka čítala pomerne ľahko.

Príbeh samotný navyše tiež neniesol nejaké veľké posolstvo, akurát pomerne dobre skrýval jedno prekvapenie, ktoré sa čitateľ dozvie až takmer na záver. K záveru sa príbeh takisto rozbehol vďaka akcii, hoci ako chlap by som tej akcie uvítal predsa len čosi viac. Umiestnenie príbehu do známeho bratislavského prostredia pomohlo predovšetkým porote, ktorá si nemusela lámať hlavu s vizualizáciou nového a takisto aj autorke, ktorá sa nemusela toľko sústrediť na opis. Šlo o ľahké čítanie v neľahkej budúcnosti, ktoré by tvajlajtistov mohlo zaujať.

Mesto spomienok

autor: Erik Kotlárik

žáner: fantasy

Stavím sa, že po prečítaní úvodu som musel mať navlas rovnaký výraz v tvári ako každý jeden porotca. Anglicky hovoriaci ľudia na to majú skratku wtf, my si postačíme s čo to do čerta. Našťastie, vysvetlenie prišlo pomerne rýchlo a takisto rýchlo začalo oboznamovanie sa so svetom géniov. Hlavný hrdina, taký atypický pre svet, v ktorom sa vďaka jeho daru pamäti ocitol, nám otvára okno do svojho súkromného života poznačeného stratou matky, odťažitého otca a novej lásky, ktorej meno si za toho boha neviem zapamätať, nieto ešte vysloviť. Hrdina Milan dostáva krátko po šampionáte lukratívnu ponuku na spoluprácu s istým výskumným ústavom, ktorú bez váhania využije. Medzitým rozvíja svoj vzťah, priblíži nám svoj vzťah s otcom, vzťah k peniazom a k spomienkam, ktoré si vizualizuje ako miestnosti v zámku. Jeden by bol povedal, že toľko opisov vzťahov musela napísať žena, ale najmä vďaka sexuálne naladenému fungovaniu mysle hlavného hrdinu (a spôsobe podania) niet pochýb, že je autorom muž. Príbeh sa rozvíja postupne, získanie kľúča k odhaleniu svojej minulosti nás necháva správne v napätí dobré tri štvrtiny príbehu. Potom však nastúpi záver a s ním rýchlik udalostí, ktoré som takmer nestíhal registrovať. Nemienim prezrádzať kľúčové okamihy príbehu, no toto prílišné prekombinovanie vo mne zanechalo dojem, aký mám, keď vidím, ako sa robí krémová polievka. Pekne vyzerajúce uvarené suroviny, zeleninka, všetko vyzerá tak vábne a zdravo a potom do toho ktosi strčí mixér. Nebyť prekombinovaného záveru, šlo by o dobrý tragický príbeh. A áno, aby som nezabudol, aj táto poviedka sa odohrávala v Bratislave.

Potom

autor: Martin Petro

žáner: sci-fi

Hneď ďalšia poviedka, ktorá opisuje hrdinu trpiaceho stratou blízkej osoby. Profesor Mayer, dokázal s tímom vedcov niečo neuveriteľné, zaznamenať krátky úsek aktivity ľudského vedomia po klinickej smrti. S výsledkami svojho výskumu sa preto šinie za riaditeľom ústavu, aby mu sprostredkoval prevratné výsledky. Ako to už však býva, všetko sa tak troška zvrhne.

Príbeh prináša zaujímavý a ľahko pochopiteľný model posmrtného života, ktorý sa opiera o vedecké základy. Celá téma je podaná pútavo a dosť opisne. Preto podvedome vyvoláva skľučujúci pocit, pretože otvárať tému človek, vedomie, duša a večnosť je vždy hra na citlivú strunu. Prostredníctvom postáv zároveň dostávame úžasný obraz skazenosti spoločnosti, ktorá neváha ovládať nielen život, ale aj celé posmrtné bytie. Stačí zaplatiť.

Bohužiaľ, záver poviedky strháva práve jej silná téma, ktorá si, podľa mňa, ukradla všetky javiskové svetlá iba pre seba a pre osobné problémy nášho profesora už akosi neostalo miesto. Záver preto z pohľadu hrdinu vyšumel do prázdna, ale to nevadí. Odkaz, ktorý príbeh spracoval, udržal kvalitu vysoko nad hladinou priemernosti.

Labute neplačú

autor: Zuska Stožická

žáner: fantasy

Nebojím sa povedať, že stálica medzi finalistami, vyrukovala opäť raz s parádnym príbehom. Pohľad do mysle matky, ktorá je presvedčená, že jej ktosi vymenil dieťa, zaujímavou formou spracúva ľudové povery o rusalkách, podhodených deťoch a vodníkoch. Poviedka poskytuje obraz rovno zo troch strán barikády - z pohľadu matky, jej netere a aj tých zlých. Výrazný štýl autorky sa nedá prehliadnuť. Početné vnútorné monológy prerývané uveriteľnou komunikáciou otvára dvere do mysle viacerých hrdinov - toto rozhodne nie je čítanie pred spaním. Spočiatku sa poviedka javí ako mysteriózny thriller. Bezradnosť, ktorú Tina prežíva, zachváti nejednu matku a verím tomu, že aj milujúci otec sa aspoň na chvíľku pozastaví a zamyslí, aké strašné by bolo stratiť svoje dieťa a dostať zaň prenosné vrešťadlo.

Zhruba od polovice však poviedka vyloží aj svoj posledný dramatický tromf a s ním sa vytratí aj napätie. Postava vo forme deus-ex-machiny pripraví hrdinov na každý problém, s ktorým sa môžu potýkať, čím obavy o budúcnosť celej utrápenej rodiny razom zmiznú a ostáva nám už len čakať, ako presne príbeh dopadne dobre. To je trošku škoda, pretože hoci bol záver poviedky napísaný skvelo (ako vlastne celý príbeh), vedel by som si predstaviť aj dramatickejší priebeh. Napriek tomu nemožno uprieť kvality príbehu a musím uznať, že bezprostredne po prečítaní šlo o môjho horúceho favorita na víťaza.


Po odležaní všetkých poviedok v hlave som svoje stanovisko niekoľko krát prehodnotil. Pár krát som bojoval s pocitom naschvál nedať hlas poviedke z bratislavského prostredia (aj Stožickej Labute sa odohrávali v okolí Štrkovca), no napokon zvíťazili iné kritériá. Ja už teda svojho víťaza mám a s napätím budem očakávať, či sa môj výber bude zhodovať s hlasom väčšiny. Už 12. novembra na Bibliotéke.


Všetky poviedky, ako aj hlasovací formulár nájdete na stránke: kultura.sme.sk.

Marek J. Kolcun
Hore