Dali by ste si knihu? Pardon, zmrzlinu.

Krátke pojednávanie o zmrzlinách, knihách, marketingu a jednom tvrdom trdelníku.

Toto síce nepatrí priamo k mojej knihe ale je to krátke pozastavenie sa nad dlhodobo rysovanou situáciou na mámtalenťáckom portáli. Je pravda, že sa o tom už napísalo mnoho ale nebol by som to však ja, keby som neprispel svojou troškou a nešťuchol tiež do hniezda. Síce iba paličkou z diaľky ale predsa...

Bol tuším október a ja som si kúpil vytúženú dodávku. Takú tú veľkú, plechovú, starú, s vysúvacími dverami na boku. Veľmi ma totiž chytila predstava predaja zmrzliny ako v amerických filmoch, kedy vyrehotaný ujko so špicatou čiapkou a zamazanou zásterou láduje brutálne veľké kopčiská zmrzliny ešte vyrehotanejším deťom. V garáži som už mal pripravené všetko, čo mi k predaju bude treba - prenosný mraziarenský box, lak na karosériu, dokonca aj tú infantilnú zmrzlinu na strechu. Len čo som teda prišiel domov s novým fárom, zatvoril som sa do garáže a najbližšie dva-tri dni nedožičil susedom ticha. Výsledok však stál za to a okamžite ako uschol tretí náter na vyšperkovanom supervozidle, vyrazil som do ulíc.

Spustil som tú hnusne chytľavú cinkavú melódiu, rozsvietil svetlá, zapol si bezpečnostný pás a vyrazil neúprosnou rýchlosťou približujúcou sa rýchlejšej chôdzi dolu ulicou. Napätie sa stupňovalo, prázdna ulica zívala prázdnotou a trojitou ozvenou tej chytľavej melódie, ktorú som cítil až v zuboch. Keď tu zrazu - prvý zákazník. "HURÁÁÁ!" ozvalo sa mi v hlave. Pristavil som teda svoj superzáprah a presunul sa do zadnej časti vozu. Potom, čo som otvoril bočné dvere a rozradostený vyceril pomaly až stoličky, ma "zákazník" rýchlosťou blesku odstavil.

"Čo tu robíš za rámus?! Je nedeľa, sedem ráno! Normálny si?! Čože?! Zmrzlina? V októbri? A vieš čo, jednu si vezmem, akú máš?"

Tak som prvýkrát zarobil. Postupom času si ľudia o mne začali rozprávať, podávali si o mne reči ako za starých čias a ja som na oplátku rozširoval ponuku zmrzliny a milo sa vyškieral. Napriek tomu, že som začal "podnikať" v zime, ľudia sa prekvapivo vracali, aj keď popravde mnohí sa iba zastavili, poobzerali si moju krásnu dodávku a zahalení do kožuchov a búnd odišli preč. Bez zmrzliny. Spočiatku som si týchto ľudí nevšímal, predsa len zvuk cinkajúcich peniažkov bol pútavejší, než nezaujaté tváre potenciálnych (nekupcov). Až kým...

Došla mi zmrzlina. Teda, nie, žeby jej už nebolo ale dodávateľ mi ju viac nechcel dávať - ako sa vraví - za babku. Rozhodol som sa teda šetriť, kde to šlo. Čas od času som hodil na lampu pútač, na billboard reklamu ale prestal som už jazdiť. Pohonné hmoty sú predsa drahé, najmä keď je tá desuplná kríza. A hoci som to očakával, pokles záujmu ľudí ma dosť prekvapil. Odrazu nič. Nikto sa neozval, nikto neprišiel. Jedného dňa, keď som postával v garáži vedľa svojej dodávky, ma upútal zvláštny zvuk tiahnúci sa zvonku. "Dodávka... Praclíky, trdelníky, makovník a štrúdľa? To čo je toto?" "Konkurencia," odvetila mi jedna stará babka, ktorá sa s eurom zovretým v palčiakovej rukavici ponáhľala za cukrom a cestom rozvoniavajúcou rachotinou medovej farby.

Čo som mal robiť? Konkurencia-

ekonkurencia, musel som zistiť, prečo ľudia šalejú za pečenými sladkosťami, namiesto aby si dali sladkosti mrazené. Došiel som k už pristavenej medovej dodávke a na chvíľu ostal ako obarený - v zaparenom okienku sa vytŕčala mladá blonďavá baba v úzkom tričku s hlbokým dekoltom a minimálne o číslo menšou podprsenkou. Starčekovia aj mladšekovia z celej ulice na nej mohli oči nechať. Síce som chvíľu medzi nich patril aj ja ale naozaj iba chvíľu, sme predsa konkurencia. Pozbieral som teda zbytky svojho dôvtipu, pretlačil sa omámeným davom a tak nenútene, ako som vedel, prehodil: "Jeden trdelník."

Bol ako šuter. Nebol tvrdý, nebol prepečený. Bol to kus šutru, ktorý v ústach nechával akurát tak škrabance na zubnej sklovine a nie lahodný pocit mäkkého ľuťuťa (sladšie slovo ma nenapadlo). Napriek tomu ľudia na tú hrôzu stáli (deka)metrové rady, tlačili sa a chniapali naprázdno ako zombie po čerstvom mäsku v teplákoch.

"Hold čo sa dá robiť, lepší marketing," povedal som si v duchu, pretože v ústach som ešte stále mal nepríjemnú pachuť po kamení a hline. Na svoje vykysnuté zmrzlinové brucho ľudí asi nenalákam, čo sa dá robiť. Ostáva mi teda len jedno - počkať do leta, kedy ľudia možno zistia, že moja tvorba - pardon, zmrzlina - je určite to najlepšie a jediné, čo môžu v lete chcieť; slnko, voda, zelená tráva a dobrá kniha (kurnik, zmrzlina) - to je predsa leto.

PS: Akákoľvek podobnosť so skutočnými osobami či udalosťami je čisto náhodná. Ospravedlňujem sa všetkým vypaseným zmrzlinárom a "vypaseným" predavačkám praclíkov, trdelníkov, makovníkov a štrúdlí.

Marek J. Kolcun
Hore