Čo ďalej?

Teraz nejdem hovoriť o tom ako veľmi som zo seba sklamaný, že som nedokázal za štvrť roka napísať nič poriadne k pokračovaniu príbehu (hoci nápady mi stále ležia v hlave a sadá na ne prach), ale napíšem niečo ako nápad, ktorý je hudbou tak vzdialenou, tak ďaleko v budúcnosti, že sa možno ani nedočká realizácie. Dnes ma počas čumenia na strop (teda na materiály k prednáškam ;) osvietilo a povedal som si, že aj keď zatiaľ nemám v pláne kresliť si mapku sveta, kde sa príbeh Legendy odohráva, svet môže získať na konzistencii aj iným spôsobom. Spôsobom, ktorý poteší tak vás - potenciálnych fanúšikov - ako aj mňa - vášho potenciálneho spisovateľa. Ihneď potom ako dopíšem nosné dielo, ako bude Tyrelinská legenda hotová, sa plánujem s vervou pustiť do doplnkovej knihy, ktorá bude zborníkom krátkych poviedok s postavami, ktoré sa v hlavnom diele vyskytli "epizodicky". Znova sa tak budete môcť stretnúť so sympaťákom Hokranom, útlocitnou Taneou, kapitánom Kormalinom alebo divným/starým Verniom. Vďaka príbehom týchto rôznorodých postáv precestujete nové aj dôverne známe miesta a mestá v Tyreline a vytvoríte si plastickejší obraz o svete, ktorý sa stal podkladom k vzniku tejto soon-to-be ságy.

Plány, ach tie plány

Samozrejme, všetko je to iba krásna myšlienka, keby som nemal na starosti iné veci a problémy (existenčného i sociálno-spoločenského charakteru). A ak ma dovtedy neporazí. Už teraz mám pocit, že mi svet Legendy prerástol cez hlavu a poznámky, ktoré si píšem takmer priebežne, rastú so znepokojujúcou rýchlosťou. Postavy, miesta, mestá, udalosti, popisy, pohnútky, báje i rastliny a recepty. Všetko si zapisujem, všetko zaznamenávam, takže je dosť možné, že ak sa mi tento nápad vyjde, po jeho uskutočnení budem mať dostatok materiálu na "dokumentačnú" knihu o prozaickejšom pohľade na svet Tyrelinu. Aj zo strachu pred toľkými informáciami zatiaľ stále váham, či Legenda bude iba dualógia alebo priamo tetralógia. Toto všetko je ešte len vo hviezdnom prachu, pretože tak ako som netušil, že skončí prvá kniha, tak netuším ani len ako skončí druhá. Možno mi ostane sedem priehrští nápadov na pokračovania, možno budem rád, ak čitateľ pri čítaní dvojky nezaspí nudou, neviem. A to je na písaní najkrajšie - to ako sa z autora časom stane otrok vlastného sveta. Pokiaľ vie tento stav korigovať v správnej miere, bude mať zážitok z príbehu nie len človek, ktorý si otvorí knihu ale aj človek, ktorý tvoril jej riadky. O tom to predsa je - o poznávaní a pôžitku z tvorby sveta, v ktorý možno veriť.