autor: Anna Zara
Snáď mi to Anna odpustí, no nemohol som sa skôr prinútiť prečítať toto dielo. Hold, každý máme svoje vrtochy, obľúbené a neobľúbené prostredia a viktoriánske obdobie, ktoré mi názov nepriamo evokoval, patrí k mojim najmenej obľúbeným. Priznávam, istý podiel viny na tom má aj zaľúbenie mojej mamy v presladených filmoch z tohto obdobia a ktoré som nechtiac nasával v mojej mladosti z televízie, ale mužské pančucháče, našuchorené parochne a dekolty nabité ako lodné delo mi aj tak nikdy nesedeli.
Napriek tomu všetkému som sa ale prekonal, zahryzol si do pery a dal sa do čítania. Aké bolo moje prekvapenie, keď som sa pristihol o pár hodín ako si zahmlievam monitor plytkým dychom a hltavo prijímam riadok za riadkom príbehu, ktorý by sa napriek predsudkom mohol odohrávať od raného stredoveku až po polovicu osememnásteho storočia. Reálie sveta, v ktorom sa dej odohráva, sú naznačené iba mlžne a popravde, vôbec to nevadí. Pred očami sa nám totiž odohráva dráma v malom, nešťastný príbeh nešťastnej mladej ženy, ťažko skúšanej osudom, a to všetko medzi múrmi jedného opátstva.
Skliesnenosť prostredia si čitateľ ani neuvedomuje, pretože to, o čo sa román upiera, je senzuálne vnímanie okolia popisovaného hlavnou postavou, mladou Allyanou. Bohaté a pestré opisy čohokoľvek nás sprevádzajú každým rohom kláštora, každou minútou života medzi chladnými múrmi. Povedal by som, že miestami sú opisy až priveľmi kvetnaté a keby autorka trošičku šetrila slovami, vyhrotenejšie situácie či krízy by vyzneli ešte dramatickejšie. Napriek tomu ale k opisom nemôžem povedať viac krivých slov, autorka vie, o čom píše a podáva to prijateľným, ľahko stráviteľným spôsobom.
Príbeh odsýpa pozvoľna, nikam sa neponáhľa a aj keď dospeje do nejakej vypätej situácie, autorka šikovne dej spomalí retrospektívnou vsuvkou, ktorá by sa skvele vynímala napríklad na televíznej obrazovke. Prezrádzať, čo sa v príbehu stane a ako sa hrdinka popasuje so vzniknutými situáciami popisovať nebudem, počas trvania románu sa toho neudeje veľa a pripravovať čitateľov o prekvapenia by bola škoda.
Ak by som už mal vytknúť nejaké chyby, spomenul by som úvodný opis kláštora, ktorý je popísaný tak bohato a pestro, až som vo výsledku strácal ucelený obraz o tom, aký pocit má vlastne vo mne vyvolávať. Je pochmúrny? Prívetivý? Pôsobí domácky? Zastrašujúco? Neskôr v deji som sa síce naladil na jednu vlnu s autorkou a prežíval všetko tak ako asi chcela, no ako vieme, úvod a záver príbehu sú najdôležitejšie a výrazne sa podieľajú na celkovom dojme z diela.
Občas som mal tiež pocit, že autorka mala potrebu vysvetliť čitateľovi každú činnosť, ktorú robila hlavná hrdinka. Čitateľ nie je hlúpy, možno občas unavený a nemá chuť premýšľať ale napriek tomu ho neradno podceňovať.
Aby som netáral do vetra, ako príklad môžem uviesť časť vety zo začiatku tretej kapitoly:
a ona (bolesť) si vezme to, pre čo si prišla, život.
Slovo život je tam v podstate navyše, z predošlého čítania je, myslím, každému jasné, pre čo si bolesť príde.
Záverom by som ešte rád podotkol, že keby mala vyššia žena bežať tak, ako to dovolia nôžky trojročného chlapčeka, ťažko by čo i len klusala.
Napriek týmto hnidopišským chybám tomuto krátkemu románu (či skôr novele) nemám absolútne nič, čo by som vytkol. Čítal sa jedným dychom, pomaly odhaľoval mystickú silu hlavnej hrdinky a napriek tomu, že som väčšinou čítal Allyanine pocity a výlevy, môžem toto dielo odporučiť aj mužskej časti čitateľskej obce.
Celé dielo si môžte prečítať na:http://www.mamtalent.sk/klastor-le-marveille.phtml?program=1&ma__0__id_b=2679&