autor: Ľubomír Adam
Keď už som taký rozbehnutý, rozhodol som sa prispieť do zoznamu hodnotení aj človeku, ktorý o to milo poprosil počas tretieho vydania Inšpirátora s Mámtalenťákmi. Pravda, hodnotení renomovaných hodnotiteľov je stále málo, rovnako ako aj komentárov od ostatných spoluautorov, a tak každého poteší akýkoľvek názor, ktorý spočinie práve pri jeho diele. Obzvlášť potom, čo sa zaviedla registrácia návštevníkov.
Poviedky z Adamovho pera sa vyznačujú osobitým štýlom, ktorý balansuje medzi až detsky stráviteľnou ľahkosťou a neistou trivialitou. Väčšina aktivít postáv je popisovaná pomocou krátkych, nie veľmi prečačkaných viet. Niekoľko ráz som vyslovene čakal súvetie, ktoré by záplave vetičiek dodalo dynamiku a pestrosť, no dostalo sa mi iba ďalšej jednovetnej výpovede. V poviedke Ale Billy za to naozaj nemôže mi takéto strohé vyjadrovanie ešte sedelo, pripomínalo mi to útržkovité spájanie myšlienok bežného staršieho človeka na dôchodku, ktorý akoby robil množstvo páuz počas rozprávania, kedy hľadal vhodné vety, no už v poviedke Týýý!, či Oslia koža ako terapia mi táto jednoduchosť vadila.
Príbehy sú teda podávané ľahko, jednoducho, možno až príliš. Veľmi mi v poviedkach chýbali trošičku podrobnejšie opisy, bez nich som mal totiž pocit, že sa autor nepokúša ísť v problematike do hĺbky ale iba opatrne chodí po povrchu. Dielka tak nesú istú dávku detskosti napriek spracovaniu a odkazom, ktoré sú predsa len určené pre trošičku staršieho čitateľa, uvedomujúceho si už kultúrno-spoločenské dianie.
Záleží iba na posúdení toho-ktorého čitateľa, ako sa k podávaniu krátkych a úsmevných príbehov postaví, vraviac však za seba, odporučil by som po prečítaní poviedok chvíľu len tak sedieť a popremýšľať nad nimi. Skrývajú sa v nich isté posolstvá, ktoré hoci práve neprekypuje originalitou a, popravde, videli a čítali sme ich už mnohokrát, zakaždým si ich radi znova pripomenieme. Radosti i starosti bežného života popisované s nevyberanou ľahkosťou ma donútili pousmiať sa dokonca aj nad skončením životnej púte sediaceho dôchodcu s kocúrom na kolenách.
Dodať nejakú radu na záver, odporučil by som Ľubomírovi popracovať na rôznorodosti viet stojacich vedľa seba a opisujúcich jednu a tú istú vec, napríklad:
Ako sa ale pokúšal mince z malého stánkového pultu zhrnúť do peňaženky, zopár z nich mu spadlo na chodník. Čosi zahundral a zohol sa dole až k chodníku.
alebonn"Keď sa ma dotkneš, už ma žiadna dravá ryba neuvidí," vysvetľuje rybka. "Hoď ma tam, prosím," nástojí rybka.
Takéto vetné konštrukcie vyzerajú veľmi kostrbato a narúšajú prirodzený tok deja.
Poviedkam viac nemám čo vytknúť. Je z nich cítiť, že autor píše čisto pre pocit radosti z písania a náležite si to užíva, nesnaží sa písať trhák, nemieri vysoko. Je to také pohodové čítanie do sparného dňa, kedy má človek pauzu medzi polievaním záhonu či kosením trávnika a chce ju vyplniť aj niečím iným, než pitím poobedňajšej kávy.
Všetky poviedky si môžte prečítať nahttp://www.mamtalent.sk/lubomir-adam.phtml?program=12&ma__0__author=1209