Nie, nie, počkať. Čo?
Úplne otvorene priznávam a nech do mňa najbližšie na ulici ktokoľvek za to hodí kameňom, ak to uzná za vhodné, nebudem sa brániť. Nepoznal som Michala Hvoreckého, vôbec som o ňom nič netušil, akurát som vedel, že je to mladý muž z Bratislavy a poslednú dobu sa o ňom hovorilo snáď všade a hlavne veľa. Nebolo ma teda treba dlho presviedčať; keď som sa dozvedel, že sa v meste koná čítačka k príležitosti jeho novej knihy, nahodil som kamenný výraz, založil slnečné okuliare a vybral sa napraviť dve skutočnosti - spoznať p.Hvoreckého a zúčastniť sa mojej prvej čítačky nejakého známeho autora.
Ešte raz - kto?
Michal Hvorecký. Meno, ktoré poslednú dobu rezonovalo na mnohých miestach, zväčša literárnych a ktoré vo mne podvedome vzbudzovalo zvláštny hnev, odpor. Nemám rád, keď sa o niekom, či niečom hovorí veľa a ja o tom nemám ani páru. "Čím si zasluhuje toľkú pozornosť? Čo na ňom všetci vidia? A ako to, že som o ňom doteraz nič nepočul?!" Tieto otázky mi stačili na to, aby som si do skvelo klimatizovaných priestorov bratislavského kníhkupectva Panta Rhei sadol s podvedomou averziou, no i očakávaním nepoznaného. Autora.
Vystúpil na maličké pódium, kde stáli dva stolíky zahádzané ako jeho doteraz vydanými knihami, tak aj najnovším literárnym počinom. S pohľadom rozradosteného prekvapeného dieťaťa si prezrel pomaly sa zväčšujúce publikum a šibalsky sa usmial - až mi prišlo divné, že jeho nadšenci museli postávať z pozadí, zatiaľ čo ja, akutálne jeho odporca, som si hovel na pohodlnej širokej stoličke uprostred druhého radu. Ešte na chvíľu odbehol, prediskutoval posledné zákulisné veci a nakoniec zasadol pred zhromaždených ľudí spolu s jeho spoludiskutujúcim a moderátorom, Dadom Nagym.
Hneď zo začiatku pôsobil uvoľneným a priateľským dojmom, poďakoval za hojnú účasť a bez väčších okolkov sa dal do uvádzania svojej najnovšej knihy, Dunaj v Amerike. So zápalom a nefalšovaným umeleckým zanietením približoval dôvody, prečo sa rozhodol napísať túto knihu, ako ho ovplyvnila a čo nové mu priniesla do života. Veľmi si pochvaľoval spoluprácu s editorkou Janou Cvikovou, s ktorou strávil, ako povedal, "neskutočne veľa času editovaním, dohadovaním sa a dodatočným upravovaním rukopisu". Nakoniec po vyškrtnutí takmer dvoch stoviek strán sa spoločne dohodli, že dielo je dostatočne oklieštené od zbytočných a rušivých pasáží a hlavná idea točiaca sa okolo osudovosti a rieky je už dostatočne výrazná. Túto skutočnosť vyzdvihol ešte niekoľko krát, pretože ako spomenul, editačné práce sú na Slovensku častokrát veľmi zanedbávané a vôbec, celý literárny svet je braný s istou nepochopiteľnou rezervou. "Je to veľmi individuálne (nekvalitné editovanie) ale "obecne tým slovenska literatúra veľmi trpí". Zabúda sa na to, že literatúra je stále silným podvedomým mienkotvorcom a dobre napísaná kniha dokáže s človekom pohnúť omnoho viac, než celovečerná politická debata (toto je už z mojej hlavy, no z povedaného by som usúdil, že Michal by tento názor istotne zdieľal, čím si u mňa začal názor naňho nenápadne ale isto dvíhať).
Michal sa nechal počuť, že práca na diele mu zabrala dva roky. Práce na knihe začal bezprostredne potom, čo strávil časť roka ako manažér na výletnej lodi, prevážajúcej amerických turistov naprieč celým povodím Dunaja až do jeho delty, kde ústi do Čierneho mora. Hlavne tieto skúsenosti s neprestajným divadielkom pre americké zraky, rovnako ako aj niektoré ostatné životné patálie mu boli dobrým zdrojom inšpirácie, ktorú interpretoval v tomto ľahko biograficky napísanom diele. Počas celej doby čítačky prirovnával prácu prekladateľa Martina Roja - hlavného hrdinu románu - k práci spisovateľa, ktorá patrí medzi najnedocenenejšie v umeleckej branži.
Dunaj v Amerike, či Amerika na Dunaji?
Dado Nagy si neodpustil otázku, prečo je názov románu práve Dunaj v Amerike a prečo to nie je naopak. Michal sa nad tým pousmial, pretože túto otázku mu položili takmer všade z trinástich miest, ktoré počas svojho turné po Slovensku propagujúceho knihu zatiaľ navštívil. K názvu sa vyjadril zhruba v zmysle, že najlepšie vystihuje pocity hlavnej postavy, ktorá si ku koncu plavby praje len to, nech táto cesta konečne skončí a nech si všetci tí turisti vystavajú vlastný Dunaj v Amerike, tak ako si vystavali pyramídy, Eiffelovu vežu, či víťazné oblúky.
Dielo samotné, ako už z napísaného možno usúdiť, pojednáva o mladom Martinovi Rojovi, ktorého sprevádzame od jeho mladosti a prvotných životných úskalí (o čom pojednáva prvá časť románu) až po jeho dospelosť a životnú krízu vyplývajúcu z práce prekladateľa, ktorá mu priniesla zatiaľ iba sklamanie a neúprimné, falošné uznanie. Knihy sú ale jeho život a bez nich si život nevie si predstaviť, no finančná situácia a znechutenie situáciou, v ktorej sa ocitá, ho podnietia k úteku z mesta a prijatiu práce na výletnej lodi. Tam sa stretáva ako s rôznymi kultúrami spojenými práve riekou, tak aj so starou osudovou láskou, Monou.
Príbeh je preplnený dôveryhodnými obrazmi prlibližujúcimi krásy povodia Dunaja, spomienkami na socialistické časy aj narážkami na súčasnú spoločnosť. Neviem, či to bolo snovým prednesom Hvoreckého alebo hrozným teplom, no nadobúdal som pocit, že z diela sála istá patetickosť a melanchólia. Neoznačil by som to ale ako negatívum, k príbehu s hlavným motívom pokojnej rieky a životnými útrapami mladého človeka hľadajúceho šťastie to akosi patrí. Podľa čítaných ukážok všetko prirodzene asistuje hlavným motívom diela a pôsobí naozaj odborným dojmom - je vidieť, že Michal už zopár kníh napísal.
Záver
Zosumarizovať dojmy jednou vetou nemôžem, nových zážitkov bolo viac. Zúčastnil som sa na prvej čítačke venovanej jedinému autorovi, dozvedel sa o novom románe Dunaj v Amerike a aspoň trocha spoznal osobu Michala Hvoreckého. O ňom si dovolím povedať, že je to mladý muž plný entuziazmu a radosti zo života, s príjemným vystupovaním a úprimným prekvapením z toho, že sa jeho knihy na slovenské pomery predávajú tak dobre. Snáď jediné, prečo by mal upadnúť do mojej nemilosti by bola závisť, že on je populárny a ja nie. Zatiaľ. Ktovie, možno o pár rokov, keď vydá ďalšiu knihu, si s ním bratsky podám ruku ako rovný s rovným, spisovateľ so spisovateľom. Do tej doby ale budem asi iba sledovať ako sa mu darí udomácňovať v knižniciach slovenských domácností a brať si z neho príklad. Zatiaľ sa mi darí, tiež sa riadim heslom: "Buď sa z toho všetkého nakoniec zbláznim, alebo o tom napíšem."