Plaholčila si sa lesom. Drala pomedzi konáre, driapala kopcom a potkýnala sa o korene pokrivených suchých stromov. Utekala. Nie pred dažďom, nie pred svorkou vlkov. Pred čím si bežala? Pred nevlastnou matkou? Prosím ťa, takmer dospelá žena a bojí sa výprasku? Vlastne prepáč, že sa čudujem ? utiahnutý otec, neschopný vydupať si slovo a zahľadený do výstrihu tej starej čarodejnice ťa asi nenaučil priebojnosti. Čo z toho, že si krásna? Tu ti mladý úsmev nepomôže, nezachránia ťa čierne vlasy, snehobiela pleť. Ešteže máš také krásne dlhé nohy a môžeš utekať. Mŕtve stromy ti pod ne zhadzujú konáre a ty ich preskakuješ. Dochádza ti dych ? povoľ si korzet. Jáj, nemáš kedy; tak sa dus. Ešte zopár krokov, špinavá rieka, vysoká papraď ti mení plány a noha náhle uväznená medzi hrčovitými koreňmi ťa ťahá k mokrej zemi. Škoda šiat. Mokré od dažďa, zničené od hliny, roztrhané. Ešte sa dusíš? Tak si omdli.
1. október
Kde si bola posledný týždeň? Ktosi ťa našiel, nejaký malý chlapík. Nevysoký, so širokým nosom vyrastajúcim z mastných fúzov, takmer ako záhradný trpaslík. Páchne potom. Čo tu robíš? Celý deň upratuješ a k večeru chystáš... večeru? To nie je veľmi veľká daň. Aj tá chalupa, kde bývaš, nie je veľká ? skrčená s metlou v ruke si si ani nevšimla, že sa vnútri ani poriadne nevystrieš. Jedine ak na zemi, pri peci. Pravda, odkedy si sem prišla, celá tá rozpadnutá chalupa sa akosi rozžiarila, zdá sa, že robota ti nesmrdí. Zato ty začínaš páchnuť, no umyť sa nemáš kedy. Pozri sa na seba, korzet si síce vymenila za zodraté modré šaty, ale sú ešte úbohejšie, než tie, čo si mala. Nechcem vedieť, koľké ich mali na sebe pred tebou. Sú už viac sivé, než modré, miestami špinavé od uhlia, čierneho presne ako tvoje oči... a tvár. Nemáš sa kedy umyť, aj teraz ti nakázal drevo do pece narúbať. Tak bež.
8. október
Prečo sa nezhováraš? To kvôli nemu, tomu nízkemu? Prosím ťa, od zeme ho nevidieť a jeho reči si k srdcu vezmeš? Aspoň nejaké srdce máš, to je pravda. A včera, prečo si mu na trikrát čižmy drhla? Pretože rozkázal, heh. Nesmieš sa dať, musíš sa mu postaviť a stáť si za svojím. Nie, ty si necháš všetok popol zosypať na hlavu. Aj minule, keď pre svoj nadutý pohľad nevidel vedro s vodou a celé ho rozlial, bola si na vine ty. Bez akejkoľvek obrany schytala spŕšku slov bodavých ako sršne, a potom ešte dostala po hlave, pretože si do noci rumázgala v kúte. Ja za to nemôžem, že si nemôžeš ukryť tvár do dlaní, pretože ťa bolia od roboty. Už viac nie sú hebké ako boli. Prestaň, neplač, vezmi si tamtú handru, oviaž si mozole. A hlavu hore, najbližšie sa mu dívaj priamo do očí a on si dvakrát rozmyslí, či sa nad teba bude ponosovať.
15. október
Nejako si schudla. Už ani ten korzet by ti nebol tesný, ale keď sa pozriem na tvoju chudobnú hruď, radšej si ho ani nedávaj, aj tak by ti už nemal kde držať. Si ešte bledšia, než obyčajne. Aj predtým ti pleť žiarila do noci, keď ju mesiac pohládzal, lež žiarila životom, šťastím. Teraz svieti nejako chladne, bez radosti. Iba hlucho odráža mesačný svit kamsi do lesa, kde ho zožerie tma. Prepáč, nebudem to už spomínať, iba mi dovoľ poslednú otázku - kedy si naposledy jedla? Dva dni dozadu? Vlastne áno, máš pravdu. Ani ja by som do seba nenapchal nič, keby ma naplo už aj z jablka. Ale vyzeralo vábne, akoby ani nebolo z tohto lesa. Že si ani to celé nezjedla? Zobral ti ho on? Hajzel jeden mastný, mala si mu ho ešte predtým vyváľať v hline, aby sa ním zadrhol. A mala by si pokoj.
22. október
Babie leto už prešlo. To je aj tak jedno, pretože tu to aj tak nebadať ? všetko navôkol je sivé a studené. Aj voda zo studne, aj ťažké stoličky, ešte aj tá reťaz, ktorú máš okolo nohy. Keby bola aspoň trocha dlhšia, dostala by si sa až do kôlne a našla niekde pílku na železo. Alebo aspoň kladivo, aby si ju rozbila, hoci ako tak na teba pozerám, nemala by si síl. Už ani neplakávaš. V tej zime by som ani ja nemohol. Prečo vlastne nemáš svoje črievičky? Vzal ti ich ten večne ustráchaný? Celý deň nič nepovie, iba gáni a zazerá, či mu niekto niečo nechce vziať. Najmä z tej jeho obrovskej truhlice, čo mu leží pri posteli. Mohla by si mu v noci ukradnúť kľúč, čo mu visí stále na krku. Od tej truhlice. Vzala by si si aspoň svoje črievičky, hoci myslím, že čižmy by sa ti v lese hodili viac. Alebo ich vezmi priamo jemu ? nezmôže proti tebe nič. Je to úbohý zbabelec.
29. október
Kde máš svoje črievičky? Vrátila si si ich predsa z truhlice, nie? Jáj, zabudol som na toho plešatého zakrslíka, vzal ti ich? Nechápem, načo mu budú, sú mu predsa malé. A v druhom rade sú ženské. Myslím, že o to mu ani nešlo; hlavne, že on topánky má a ty si bosá. A roztrasená, nemá, odetá v handrách a najnovšie s vyšklbanými vlasmi. Ja som ti vravel, aby si ten cifrovaný hrebeň náhodou pohodený uprostred senníka nebrala. Priznaj, že si za to môžeš sama ? tak neuvážene sa česať priamo pred jeho očami ? len sa mu tak oči zablyšťali. Nó, neplač, rozmazávaš si sadze po tvári. Len čo ti to oči zvýrazní a on si ich všimne a vezme ti aj tie. Ja by som tvoje oči nechcel. Stále sú čierne, no nesmejú sa. Lesknú sa ako také úlomky sopečného skla. A to nosí smolu. Keby ti v očiach ešte raz zaplápolali uhlíky...
5. november
Uplynulých pár dní som ťa vôbec nevidel. Nevychádzala si z chalupy a len čo som ťa zazrel v okne, s tvárou ukrytou pod rukávom si sa zaraz vytratila z dohľadu. Ukáž sa mi ? ruky červené, chrbát modrý, na tvári šrám. Hovor si koľko chceš, zo schodov si nepadla. A aj keby, z tých pár schodíkov vedúcich na poschodie by si sa musela hodiť aspoň desať ráz a priamo do lavóra s ľadovou vodou, aby si vyzerala takto. Vystri sa. A neplač. Keby si nerozčúlila toho vysokého s drozdím nosom a nepripiekla bažanta, bol by ťa nechal na pokoji. Viem, že nevládzeš a máš už toho dosť, no vytrvala si až doteraz a za to máš môj obdiv. Priznám sa, všimol som si ťa už dávno, na dvore tvojho otca, no myslel som si, že si iba do seba zameraná snobská panička. Nuž čo, každý sa môže zmýliť. Teraz už musím ísť, ale nič sa neboj, čoskoro sa opäť vrátim.
12. november
Pozor, opatrne, všade je rozbité sklo. Nechcem vedieť, ako sa ti podarilo preletieť cez to malé zatvorené okno, nechcem. Nie sú to ľudia, keď ťa nechali iba tak ležať v bezvedomí, v tomto mraze. Mohla si načisto zamrznúť. Pozri sa na mňa, ukáž ruku. Zatni zuby, vyberiem ti ten črep zo zá-päs-tia? Počkať, ty si nepreletela oknom! Máš dokmásané iba ruky, t-ty si sa skutočne chcela za-? Tomu neverím, prečo? Nie, nie, pomalšie, nerozumiem ti. A nerev!
Aha. V druhom stave. Ako dlho? Sedem týždňov?! S kým? S ním? S tým malým zaslintaným úchylom? Ech, čo tam. Vlastne je to jedno. Azda si nečakala na to, že ťa nakoniec zachránim - doslova. Že prídem sem, vytasím meč, všetkým im rozpáram bruchá, a potom ťa nakoniec vyvediem z chatrče a na rukách odnesiem v ústrety zapadajúcemu slnku, brodiac sa potokom ich krvi. Nie, nie, ja nie som žiaden princ a ty, ty si ma nikdy SKUTOČNE nezaujímala. Ja som sa iba pozeral. A že som ti sľúbil záchranu? Možno tak od planých nádejí...