Toto je krátke pojednávnie o križovatkách, ktorými som počas písania legendy prešiel. Nie je to niečo, čo by ste zákonite museli čítať, ale ako sa vraví - poznaj svojho nepriateľa. Takto vy spoznáte mňa a ja revíziou lepšie spoznám svet, ktorý som vytvoril.
S kým? (alebo postavy)
Občas tak sám nad sebou lamentujem, či som si vybral správne. Zvolil som správne postavy? Nie sú veľmi archetypálne? Priehľadné? S odstupom času si začínam uvedomovať neduhy, ktoré hrdinov románu neobídu, ani keby som chcel. Respektíve ináč - mohli by ich obísť, ale čo by to potom boli za postavy, keby nemali problémy, ktoré sú pre ich povahu, pozadie, psychiku a fyziológiu neodvratiteľné? Správne, boli by to škrupiny, ktorým by ste neverili ani to, že vo vnútri majú aspoň zhnitý orech.
Ooben postupuje príbehom ako naivný snílek, prefackaný realitou života. Tento chlapec sa mi podaril, pretože aj sochár keď dostane pred seba kopu neforemnej hliny, dokáže z nej časom vytvoriť presne to, čo si zaumienil. Preto je Ooben môj obľúbenec. Viem, že sa mu venujem o čosi viac ako ostatným postavám, no tak ako aj istý chlapec s bleskom na čele alebo zakrslík s prsteňom na krku, aj Ooben je istým spôsobom strebodom pozornosti príbehu.
Bohužiaľ, Melidor je niekto, kto sa mi nepodaril. Až tak. Priplietol som ho do cesty už v druhej kapitole, kedy som stále žil v myšlienke, že Tyrelinská legenda bude novela, ešte zopár strán, potom to zabalím a poohliadnem sa inde. Ako to už ale býva, rovnako ako všetko ostatné, aj tento mladík (ako ho neustále prezentujem) mi prirástol k srdcu a pokiaľ mu na srdci leží kameň s nápisom nevyriešený problém, nemôžem ho iba tak prepustiť. V prvom dieli vystupuje do istej miery nepresvedčivo. To by som ale nesmel mať v pláne pokračovanie, ktoré sa - ouha - volá presne ako on. V skratke - po začiatku druhého dielu sa urovnajú nejaké nezrovnalosti z jednotky a môžem sľúbiť, že Oobenovo dokmásané rameno nebude to jediné, čo bude u čitateľa vzbudzovať súcit.
Dievčatá sú veselé, smutné, obe naraz, takmer ako dvojičky. Je mi trocha ľúto ako vyznievajú v celom príbehu, no ich čas prichádza nepozorovane. Občas dostanú väčší priestor, občas prinesú vtipnú hlášku alebo potiahnu príbeh trocha napred, ale poväčšine času sa tmolia za hrdinami. Pýtate sa prečo? Láska je beštia a pokiaľ si s ňou nepotykám, nepotykajú si s ňou ani postavy. Majú však pred sebou ešte minimálne dva zväzky, takže miesto na stránkach si ešte vydobijú, to je nevyhhnutný a istý fakt.
Bohovia sa v prvom dieli ukazovali iba prostredníctvom príbehov a legiend, no aj to stačilo, aby si človek o nich vytvoril ucelenú predstavu. S druhým dielom však zachádzam ešte ďalej a - ako už niektorí zistili z prológu - priblížim ich naozaj osobne, pretože hoci sú bežnému smrteľníkovi môjho sveta bežne neviditeľní, hýbu celým svetom omnoho viac, ako by si jeden pomyslel. Ako? Na to si počkáte minimálne do polovice druhého dielu. S takýmito vecami to netreba unáhliť, priveľa línií by človeka zmiatlo. A to nechcem.
Epizodické postavy sú niečo, čo mi (zahanbene priznávam) pomáha prekonať stereotyp. Zároveň prináša do príbehu nové svetlo, pretože svet, to nie sú iba štyri postavy a zopár paskúd na odstrel. Svet, to je celá plejáda postáv a postavičiek, dobrých, zlých, škaredých i pekných, s vlastnými cieľmi a motiváciami. V príbehu sa občas mihnú, občas sa vrátia, a to všetko iba kvôli tomu, aby človek nabral pocit, že v tom hrdinovia nie sú sami. Svet predsa patrí všetkým a pri všetkej skromnosti si myslím, že práve tieto postavičky sú korením môjho románu.
Nabudúce sa pozastavím pri fungovaní a rozpoložení sveta, kde sa to celé zomieľa. Faktov totiž nie je nikdy dosť a - ako som napísal na začiatku - hlasným uvažovaním si ucelím myšlienky do pochopiteľnej masy.