autor: Róbert Harmata
V práci by sa človek zabávať nemal, ale ak raz má chvíľu voľna, prečo by si ju nevyplnil niečím krásnym. Napríklad dobrou poviedkou, akurát ku káve. S týmito pohnútkami som otvoril poviedku Planéta snov a dúfal, že sa pri nej budem baviť. Nebavil som sa. Škoda.
Ako spomínal kritik Peter Jílek, tá poviedka má dosť veľa negatív. Aby som bol konkrétnejší, negatív v podstate nie je veľa, ale vďaka dĺžke diela sú o to výraznejšie. Námet, hoci neoriginálny, sa autor snažil pojať svojsky, neoficiálne. Predpokladám, že nerofmálny štýl rozprávania hlavného hrdinu mal čitateľov priblížiť k hrdinovi príbehu, avšak u mňa sa tento pocit spolupatričnosti vyvolať nepodarilo. Môže za to práve spomínaná dĺžka poviedky: autor sa pokúša vytvoriť hmotnú postavu za pár riadkov, ale veľmi sa mu to nedarí. Cieľ misie, status osamelého vlka, závany minulosti - je toho priveľa, aby to dokopy dalo uveriteľnú polievku atmosféry. Osud hrdinu mi tak je napriek jeho trápeniu i traumám zo snov dosť ľahostajný a nepomáha tomu ani štylistika. Priveľa trojbodkových viet malo asi vyvolať vnútorný zmätok a rozpor hrdinu, ale mám pocit, že autor to s nimi prehnal. Vďaka tomu mi príbeh pripadal ako rozprávanie Jana v krčme predtým, než si odskočí na záchod a pokúša sa nevynechať ani jeden detail z príhody.
Ako bolo spomenuté - autor by sa musel veľmi snažiť a napísať ešte veľa dlhších poviedok (20-30 stanových), aby si mohol trúfnuť na takto krátke príbehy. Jeden môj známy tvrdí - a ja mu dávam za pravdu - krátke poviedky sú to najťažšie, čo si môže autor zavesiť na krk, pretože na nich ihneď vidieť, či perom vládne, alebo sa iba odreaguváva.
Ja verím, že sa Róbert z oficiálneho i neoficiálnych hodnotení poučí a vyprofiluje svoju tvorbu tak, aby prinášala potešenie nielen jemu, ale aj jeho čitateľom.
celé dielo si môžte prečítať na adrese: http://www.mamtalent.sk/planeta-snov.phtml?program=1&ma__0__id_b=3208