Fantasy svety sú rôzne. Prepracované do najmenších detailov i pozliepané povrchne, len aby mala kostra deja na čom stáť. Ak by som mal takto zaradiť moje dielo, skončilo by niekde medzi týmito dvoma extrémami. Ako už bolo spomenuté, viem, že ešte neviem písať tak aby každá maličkosť dávala zmysel a aj keď sa to pokúšam zahaliť dlhými a vážne pôsobiacimi vetmi, v skutočnosti je pozadie príbehu a Tyrelinskej legendy celkom jednoduché.
Ochranné ruky
Príbeh sa odohráva vo svete, kde jestvuje množstvo bohov, väčších i menších a v celom svete (rovnako ako v našom, skutočnom) platí jednoduché pravidlo - viera v bohov je len taká silná, ako pevne v nich veria ich stúpenci. Tento až priam primitívny základ vytvoril ideálne prostredie pre vymyslenie sveta, kde vedľa seba existujú rôzne národy, každý vyznávajúci svoje božstvá. Podľa vzoru diela Roberta E. Howarda (pre neznalých, duchovný otec Barbara Conana ;) tak aj tu žijú na jednom mieste ľudia mierumilovní, žijúci v tolerancii, ale aj ľudia, ktorí svoju vieru presadzujú za každú cenu. Hrozba zo strany takýchto ľudí a nebezpečenstvo obmedzovania takej základnej slobody ako je sloboda vierovyznania je hlavnou zápletkou príbehu. Hrdinovia (a najmä Ooben čoby hlavná postava) sa pohybujú vo svete, kde je táto hrozba akoby vzdialená, no už len jej prítomnosť vnáša do myslí každého človeka pocit neistoty.
Ktože sú títo?
Ľudia však tejto hrozbe nečelia samotní. Alebo lepšie povedané, ľudia nie sú jediní, ktorí by sa mali báť narušenia rovnováhy medzi jednotlivými veriacimi. Znova vďaka hore spomenutému jednoduchému zákonu sú na akúkoľvek zmenu rozpoloženia síl citliví aj samotní bohovia. Hoci nie každý je vyslovene arogantný, sebecký či jednoducho zlý, vďaka ich statusu božstva sa postupom vekov vzdialili od bežných smrteľníkov a nevidia ich tak ako prostriedok, ktorý im pomáha ale skôr ako nástroj, pomocou ktorého vykonávajú svoju vôľu. Ľudia si to však ešte neuvedomujú, a tak všetci v presvedčení, že ich "ochranca" koná najsprávnejšie, začínajú konať rovnako egoisticky ako tí, ku ktorým sa utiekajú keď už je zle.
A ku komu sa to vlastne ľudia utiekajú? Spomínal som, že bohov je viacero, no najväčšiu moc majú práve štyria. Essethyll, Aagmel, Scyathom a Waarhina. Každý je celkom iný, každý má vlastný charakter, vlastný príbeh, nie sú to len figúrky, ktoré sa tvária, že vládnu svetu. Chodia po zemi takmer ako bežní smrteľníci, nemôžu byť naraz na dvoch miestach, nie sú dokonalí, tak ako žiaden boh nie je. Aj zdanlivo najdokonalejšia bohyňa Essethyll, ktorá je patrónkou múdrosti a poznania a mala by tak byť najmocnejšou bohyňou, má pošpinený charakter a nepripúšťa si iné hodnoty ako tie, ktoré sú jej najmilšie. Aagmel je zasa prostý boh, riadiaci sa jednoduchými a predvídateľnými pravidlami a Waarhina je bohyňou všetkých, ktorí žijú bohémskym životom. Nerozoznáva obecné dobro a zlo, rozoznáva dobro a zlo pre daného jednotlivca. Ak človek baží po moci a snaží sa ju dosiahnuť, nezáleží jej na tom akým spôsobom sa mu to podarí. A Scyathom, ten je kapitolou sám pre seba. Zvrátený boh s pokriveným pohľadom na fungovanie sveta, ktorý podľa neho začína i končí smrťou a vo večnom kolobehu života nevidí miesto pre ľudí, ktorí neuznávajú jeho hodnoty. Narozdiel od ostatných bohov, nepozná zľutovanie ani toleranciu.
... tí druhí
V príbehu sa hrdinovia pozrú aj do krajov, ktoré vyznávajú iných bohov a moc týchto štyroch tam nie je až taká citeľná. Severania, ktorí žijú jednoduchým a mierumilovným životom, uznávajú z veľkej štvorky jedine Aagmela a k nemu ďalších bohov ako je napríklad Zarin, samoľúby boh zimy alebo Aetisa, bohyňa zeme a Aagmelova matka. Navyše tak ako aj dnešné izolované skupiny, aj jednotlivé kmene Severanov uznávajú vlastných menších bohov a polobohov, ktorí im majú pomáhať ale ich činy ostávajú jedine v bájach a povestiach.
Bohov vo svete sa nachádza omnoho viac a postupom času ako sa bude kontinent Tyrelin odhaľovať, tak aj tu budú pribúdať informácie o ďalších a ďalších vládcoch, ktorí vládnu prostredníctvom činov iných.