Rozhodnutie
"Choď, určite," vraveli mi viacerí. A trvalo mnoho rokov, kým sa myšlienka, spočiatku nenápadná a tváriaca sa ako nepodarený vtip, vplyvom času a iných udalostí pretransformovala do činu. Priznávam, nebyť niekoľkých zhôd okolností, nikdy by som sa k tomuto neodhodlal, ale riadiac sa krédom Keď neskúsiš, nedozvieš sa," (mimochodom, je to veľmi sprosté heslo) a faktom, že mi pôvodný zámer stať sa tichým a nikým nerušeným pokojne zarábajcúcim geekom akosi nevyšiel, stalo sa niečo pre mňa doposiaľ nemysliteľné a poslal som prihlášku na scenáristiku.
Prihláška bola teda na ceste, poplatok zaplatený, nemalo už zmysel robiť kroky späť. S myšlienkou, že je vždy lepšie pohorieť, než ani sa nepokúsiť, začali prípravy. Poctivo som pozrel všetky povinné i niektoré nepovinné filmy, prečítal takmer tucet kníh, zapamätal si významné dátumy kinematogafie, oboznámil sa s tvorbou slávnych režisérov a napísal viac poviedok, než za celý život doposiaľ. Vedel som, že práve vlastná tvorba je na prijímacom konaní smerodajná a to bol hlavný dôvod mojej nervozity; dovtedy som písal výhradne dlhé texty, tu román, tam novelu, a odrazu niekto po mne chce literárne dielko s rozsahom maximálne päť normostrán? Je všeobecne známym faktom, že čím je dielo kratšie, tým je ťažšie ho napísať tak, aby si zachovalo úroveň či myšlienku a ja som v tejto literárnej oblasti jednoducho nemal vypísanú ruku. Vzdať som sa však nechcel, a tak po mnohých nevydarených pokusoch uzreli svetlo sveta poviedky, s ktorými som bol ako-tak spokojný a mal som odvahu ich niekam poslať. Napríklad ako svoje domáce práce.
Je dôležité spomenúť, že čím bol termín prijímacieho konania bližšie, tým viac na mňa doliehal pocit vlastnej zodpovednosti za svoju budúcnosť. Predsa len, už nemám pochabých devätnásť aby som si mohol dovoliť "skúsiť to a keď nevyjde, tak skúsiť ono alebo tamto...". Doba je zlá, zriadenie si vyžaduje aktívny a zodpovedný prístup mladých jednotlivcov, aby sa celá spoločnosť mala dobre. A ja som sa rozhodne nemienil zmieriť s osudom ako hlavný hrdina filmu Ja milujem, ty miluješ. Do Bratislavy som tak cestoval s odporným pocitom bezmocnosti a neistoty, či som urobil aspoň polovicu z toho, čo som urobiť mohol.
n==Deň, ktorý ma nepotešil==
astal onen deň. Hoci prijímačky začínali až o pol deviatej, od 5:52 som sa prevaľoval na posteli svojej niekdajšej internátnej izby. Na miesto konania všetkej tej srandy som sa dostavil načas, pohľadom som zhodnotil ostatných nešťastníkov a počkal na ďalšie pokyny.
Len, čo nás voviedli do malilinkej premietačky o kapacite cca 50 ľudí, predstavila sa nám neúplná komisia (pán Dušek ešte nedorazil). Tá nám vzápätí rozdala testy a začala stopovať 40 minút. Poviem vám, väčší pocit beznádeje som nezažil od základnej školy, keď ma vyvolala učiteľka slovenčiny a schytal som prvú guľu v živote. Poniektorí čerství maturanti si miestami radostne odfúkli, keď narazili na literárnu otázku, ale ja spolu s hlúčikom ostatných... poviem to takto - s literatúrou sme sa nikdy radi nemali a tu to bolo vidieť. Samozrejme, testík nebol iba o literárnej gramotnosti, podstatnú časť tvorila znalosť filmových dejín a aj tu sa našlo kvantum mien a názvov diel, o ktorých som doteraz ani len netušil. Po nemilom začiatku mi nálada poklesla ešte viac a ostávalo mi spoľahnúť sa na domáce práce spolu s rozborom filmu.
Film bol vybraný náhodne a tento rok uchádzačom podhodili Kawasakiho ružu. Pamätal som si tento film ešte z čias jeho premiéry v kinách a zo spomienok sa mi vynárali iba laické názory naň, obsahujúce slová ako nuda, hovadina, alebo zbytočnosť. Keďže som ale posledný mesiac strávil pozeraním práve takýchto filmov, povedal som si, že až také hrozné to byť nemôže... a nebolo. Nebudem tu písať recenziu filmu, napíšem len toľko, že som potom za dve hodinky napísal viac-menej osobný rozbor tohto diela. Po poslednej bodke som odovzdal papiere pánovi Leščákovi a šiel sa najesť s bratom.
Vyhodnotenie malo byť o šiestej. Začalo takmer o pol siedmej, pretože ešte na poslednú chvíľu komisia udeľovala, menila, pridávala a uberala body. Potom, čo nás vohnali do maličkej triedy, atmosféra citeľne zhustla, takmer každý bol napätý, nech sa to snažil skrývať pod maskou znudeného génia ako chcel. Mne sa ťažko dýchalo, pletená vesta s košeľou čoby štýl odevu, ktorý práve dvakrát neobľubujem, mi na pohode nepridali a keby som nebol z toho všetkého stresu taký vyčerpaný, spolusediacej čerstvej maturantke by som rozbil ten jej napúdrovaný pyštek. Kašľať aj na zásady, mňa šlo od stresu roztrhať a ona sa bezstarostne s veselým úsmevom začne s vami rozprávať, aké to tu celé bolo, čo ako som napísal, odkiaľ som, o čo mi ide atď... po*raných pochabých devätnásť.
Vyhodnotenie bolo bleskurýchle. Na začiatok komisia nezabudla podotknúť, že tohtoročná kvalita poslaných príspevkov bola oproti minulému roku neporovnateľne nižšia a po poznámkach o príležitostnom písaní predseda komisie Dušan Dušek prečítal mená štrnástich ľudí, ktorým sa podarilo preklenúť hranicu 30 bodov. Tresk-prásk, za 20 sekúnd bolo hotovo, moje meno nezaznelo. Nebudem písať o svojich pocitoch, koho by to bavilo čítať. Spomeniem iba, že namiesto sklamania sa vo mne rozliala bezradnosť. Prečo? O tom niekedy nabudúce.