Blog
Áno, začína sa zdizajnievať. Tento vlastnoručne písaný opus pomaly ale isto naberá kontúry reálneho využitia, čoho dôkazom je aj zlepšený mikrodizajn. Predchádzajúci vzhľad bol minimalistický až príliš, tentokrát to však myslím, že už vyzerá celkom k svetu. Stále je tu málo grafických prvkov a to podstatné, čo konečne funguje, to užívateľ priamo nevidí. Jednou z vecí, ktoré si ešte pri čítaní však môžte všimnúť, je malá milá šípka, ktorá sa zobrazuje popri odseku, na ktorom je myš. Je to malá hlúposť, ale môžte ju využiť, keď vás pri čítaní náhle prekvapí silná túžba sa ísť vy*rať, aby ste ľahšie našli miesto, kde ste skončili.
Počnúc týmto dňom sa teda vraciam k občasno-blogovému zvyku, od ktorého som na krátku chvíľu upustil. Takéto a iné perfektné príspevky môžte teda očakávať už v dohľadnej dobe.
Blok
trvá už pekne dlho. Ešte sa mu povenujem zoširoka i blízka v samostatnom príspevku, pre začiatok sa iba posťažujem, že je iba málo psychicky devastujúcejších vecí ako je tvorivý blok. Tento môj ma držal dobrých pár týždňov, našťastie je tomu už ale podľa všetkého koniec a opäť sa pokúšam tvoriť niečo esteticky pozitívne. Najnovšie pesničky si zatiaľ nechám ešte pre seba, už dlho ale krúžim kurzorom myši nad ikonkou s názvom kniha #2, takže do konca júna očakávam minimálne jednu novú kapitolu.
Bok
... som si narazil ako na potvoru v posledný deň práce. Moja "gengľavosť" sa opäť prejavila v plnej sile, zbroji a lesku a stiahla ma do odtoku dažďovej vody popri ceste. Bolo to ešte v čase, keď tieto žľaby praskali suchom, no vôbec ma to neteší. Čoraz viac sa totiž objavujú v správach znepokojivé... no, správy, kde ľudia plačú nad domčekom či autom. Je to v skutku hrozný úkaz, sledovať, ako si vlastnoručne postavený príbytok odrazu povie, že ho postávať na jednom mieste už nebaví a rozhodne sa vziať so sebou všetko... skoro ako manželka pri rozvode. Dokonca tieto dve udalosti majú aj niečo spoločné; ak dom/žena stála za to, pri jednej aj druhej ostávajú iba oči pre plač.
Ok
je aj preto s podivom, že napriek všetkému tomu bordelu, ktorý so sebou prináša voda (celkom schopne imitujúca situáciu v bratislavskom podhradí) mám dnes dobrú náladu. Takú povznesenú, mám pocit, že ma najbližších dvanásť hodín nerozhádže nič. Dokonca ani moja budúcnosť, ktorá je sivá ako sopeľ po celodennom pobyte v továrni na hliník. Preto pokiaľ ma táto nálada neopustí, opustím ja klávesnicu a pokúsim sa urobiť niečo produktívne, aby tento deň stál za to. Tak ciao.