Hrôza menom tvorivý blok
Prešli už dva týždne. A ani čiarka. Prsty bezcieľne blúdia po klávesnici, ruka preskakuje na myš a kurzor krúži nad ikonkou súboru naposledy otvoreného tak dávno, že chvíľu trvalo, kým si človek spomenul na jeho názov. Chcel by kliknúť, otvoriť, natrieskať päť,šesť strán a s pokojom v duši z dobre vykonanej práce celé literárne dielo uložiť, a nezatvárať, pretože zajtra bude v zúrivom ďatľovaní pokračovať. Jediné, na čo sa však zmôže, je zavrieť priečinok s budúcim umeleckým klenotom a prekypujúc nešťastím napísať tak negativistický status na soc. sieti, že ním pokazí deň aspoň dvom známym.
Čo je za tým?
Článkov, ktoré radia, ako prekonať spisovateľský blok, je mnoho (za všetky napr. celkom dobrý článok na stránke mámtalent.sk ), avšak tých, ktoré hľadajú jeho príčinu, je už trocha menej. Vlastne, načo by ich aj ľudia písali, takmer zakaždým za nimi stojí jeden z troch dôvodov:
nedostatok času - Tak rád by si človek sadol za počítač alebo zošit s poznámkami a nerušene sa venoval svojej obľúbenej dlhochvíli, ale má na pleciach toľko iných povinností, až je zázrak, že má čas vypiť aspoň kávu. Opatriť deti, upratať byt, vybaviť prenesmierne-jednoduché-a-čím-ďalej-tým-prehľadnejšie formuláre na úrade, poisťovni, či banke, či "len" jednoducho pracovať do piatej, dovaliť sa domov o pol šiestej dať si sprchu, niečo zhltnúť a šťastím celý bez seba zaspať na mieste. V dnešnú dobu sa od ľudí očakáva nesmierne veľa a skĺbiť pracovný čas s voľným je častokrát nemožné. Nájsť však v napchatom harmonograme voľné tri-štyri hodinky iba pre seba aspoň raz do týždňa by ale mal byť schopný každý; ak nie, dovolím si tvrdiť, že tu niečo nie je v poriadku. "Člověk prací jest živ," vraví sa, to je pravda, no kto sa nedokáže z práce vypnúť, nepodarí sa mu zapnúť a naladiť na tvorivú vlnu.
lenivosť - Najhrdelnejším zločinom, akého sa človek môže dopustiť, je nerobiť vôbec nič. Dokonalý protipól k prvému bodu prináša asi rovnako spľasnuté a húževnaté ovocie ako akútny nedostatok voľného času. Pritakať mi môžu všetci tí, ktorým už žiaria oči a myšlienkami sú už dobré dva týždne niekde vyvalení pod stromom, máčajúc si nohy v bazéne či jazere a prešťastne odháňajúci dotieravé muchy, pretože na najbližšie dva mesiace je to ich jediná namáhavá činnosť. Čo by sa stalo, keby si k vode vzali notes (noťas), chvíľu pozorovali okolitý svet a myšlienky zosmolili do dvoch-troch scénok, či dramatických zvratov? Nič zlé. Občas sa treba premôcť a počiatočnú nechuť pokračovať v písaní predýchať, a keď sa tento zlenivetý hrdzavý vozík myšlienok rozbehne, máločo ho dokáže zastaviť. Iba ak...
strach - Strany sa nakopili rýchlejšie ako nezaplatené šeky na chladničke, postavy sa samovoľne rozbehli kade-tade a známi vás vytrvalo bombardujú otázkami, ako to bude pokračovať. Zodpovednosť k vlastnému textu je zakaždým prvoradá a jednou z majoritných chýb, ktorých sa môže autor dopustiť, je nechať sa ovládnuť davom. Či už tým svojím, vymysleným, alebo skutočným. Nasľubuje, navymýšľa a keď si uvedomí, že to prepískol, schová sa do ulity ako potiahnutý sopeľ. Pri tomto bode mi prišla na um jedna neskutočne úspešná počítačová firma, ktorá svojim fanúšikokm vytrvalo už niekoľko rokov vyvoláva infarktové stavy neúnavným odkladaním vydania ich chystaných titulov. A fanúšikovia potom šalejú zakaždým, keď unikne nejaké info, i najjemnejší zášleh spoza firemných dverí. Krédo až to bude hotové, tak to bude... no, hotové by sa malo stať mottom každého trpezlivého autora. Ten sa nesmie zľaknúť výzvy, obzvlášť nie tej, ktorú pred seba postavil on sám. Ak mu ušla ruka a textu je veľa, je to len dobre, pretože bude z čoho kresať osobný masterpiece. Ak je textu málo, ale v šuflíkoch sa povaľujú haldy poznámok, tak je to tiež skvelé, pretože príbeh možno prepracovať ešte predtým, než sa začnú ukladať prvé písmená. A keď má autor iba odhodlanie, bez akýchkoľvek podkladov? Nuž, život je plný výziev. A kto o žiadnu nezakopne, nikdy sa nerozbehne vpred.
Dôvodov ako sú tieto, sa dá nájsť ešte niekoľko, avšak z dôvodu krátkosti rád nechám priestor na premýšľanie. Ono je to totiž celkom produktívna vec... premýšľať. A nech sa teraz sťažuje kto chce, nebolí to. Až tak. Tak dobre, trocha predsa, ale rozhodne menej ako nešťastný pocit z premárneného času.
Kto sa v týchto riadkoch našiel, tomu úspešne gratulujem, nie je totiž stratený prípad. A kto sa v nich ani po viacerých pokusoch nevidí, pre toho mám v hlave pripravený ďalší článok. Napíšem ho ale neskôr. Dovtedy musím popracovať na taktike proti svomu strahu...