Dobrý začiatok
Už som zabudol, ako dlho trvá cesta do Bratislavy. Počas šesť aj niečo hodín som mal dostatok času si pripomenúť všetky tie cesty, ktoré som do hlavného mesta už podnikol a znova si uvedomil, že na takú cestu je dobré si vziať niečo, čím sa ten čas dá zabiť. Jedno šťastie a veľká vďaka za ICčko s elektrickými zásuvkami, pretože niekoľkohodinový maratón šťavenia batérie môj telefón jednoducho nezvládal. Každopádne aj vďaka veselej spoločnosti dôchodcov živších než väčšina zástupcov populácie v produktívnom veku mi cesta ubehla a ja som sa takmer po roku ocitol na najhlavnejšej vlakovej stanici našej republiky.
Trocha zhonu
Do Bratislavy som dorazil o hodine dvanástej, čo bola príslovečná hodina dvanásta aj pre splnenie môjho nasledujúceho plánu. Bez otáľania som tak dorazil k priateľom, nahádzal do seba obed a v starej dobrej spoločnosti sa dotrmácal až pred brány Incheby. Tu nastal trocha nemilý "deliaci" akt, pretože priatelia veľký záujem o vyhlasovanie výsledkov tohtoročnej Ceny Fantázie nemali. Rozhodol som sa teda posedieť v spoločnosti mojej krvnej skupiny sám a milej partii som nadelil rozchod na najbližšie hodiny.
CeFa 2011
Vyhlasovanie výsledkov sa nieslo vo veselom duchu a z prítomných sršala príjemná atmosféra. Pôvodne som sa obával, čo tam môže pri vyhlasovaní víťaza toľko trvať, no napokon som uznal, že v programe bolo všetko. Trochu ma zamrzelo, že som nevidel všetkých finalistov naživo, istotne mali na svoju neprítomnosť dôvody. Keďže ma dopredu o nejakej cene nikto neinformoval, vedel som, že na pódium sa dostanem až po skončení udeľovania cien, no i tak som tŕpol napätím, kto sa stane celkovým víťazom.
Nakoniec sa víťazom stal Ivan Čipkár za svoju poviedku Miesto na konci času, ktorú som komentoval nedávno a uznávam, ušlo sa jej viac kritiky ako dobrého slova. Nemôžem si pomôcť, ale nebola to poviedka, ktorú by som tipoval na prvé miesto. Istotne, mala svoje posolstvo a podľa všetkého zaujala väčšinu čitateľov, ja som však po oznámení mena víťaza ostal bez úsmevu.
Pre doplnenie, Ivanovi cenu prajem, rozhodovala predsa masa ľudí a nie jednotlivci, preto je tento môj názor čisto subjektívny a nemusí sa zhodovať s názorom väčšiny.
Potom
Po skončení programu som sa spojil so známymi, ktorí za ten čas stihli prebehnúť naozaj komplet výstaviskom a na prvý pohľad sa im tam už dlhšie ostávať nechcelo. Ja som si preto povedal, že to berie čert, veď aj v nedeľu bude čas všade zájsť a ešte kadekoho stretnúť. Vybrali sme sa teda na Mlynskú dolinu, kde nás večer čakal spoločensko-zábavný program.
What the...
Program bol vcelku fajn, nebyť nemilej udalosti. V skratke: Zaplatil som v bare - vyšiel von - nastúpil do taxíka - siahol do vrecka pre peňaženku - peňaženky nikde.
Poviem vám, v cudzom meste bez dokladov a jediného centu, mal som chuť spievať do rána. Toľký nával hnevu som nemal už dávno, ale tak čo sa dalo robiť. Skúsil som teda navštíviť všetky miesta, kde k "incidentu" mohlo dôjsť a (ako inak) všade som dostal rovnakú odpoveď. "Sorry, brácho, nič sa nenašlo."
Zvyšok víkendu som teda strávil na izbe u kamaráta, aby som v pondelok skočil na políciu nahlásiť udalosť a poludňajším spojom odcestoval domov. Aby som to nejako zhrnul a spočítal: Nesplnil som ani 20% toho, čo som si splniť chcel, navyše ma čaká niekoľko hodín papierovačiek a státia v radoch a z hlavného mesta som si priniesol nádchu ako hrom. Fiasco la Magnifico.
Dobre. Prvotná zúrivosť ma už prešla. Už som len znechutený. Keďže zúriť bez výsledku nemá zmysel, ostáva mi teda len veriť v to, že budúci rok už takýto výlet skončí lepšie a dúfam, že nálezcovi tie dve pivá za 7 eur z mojej peňaženky v meste chutili. n