To Števo minule ku mne večer došiel a deverách mi hovorí:
"Očuj, ck, ck, treba mne koňa," a ja mu na to: "Ta čo si sa že naisto ošalel?" No on, né, že on potrebuje koňa. Tak ja, že "Ta ty načo koňa, bazmek, kceš?" a on, že: "kcem koňa kúpiť, véš, a potom ho prihlásiť do na preteky."
Ja pozerám, čo ťa bager zrazil? A on, že "jak vieš? Tu som išiel po na ceste i taký bager sa na mňa zrazu vyrútil spoza čiary, že som dostal ranu lyžicou." Pozerám naňho, i fakt, na čele pečiatka jak z úradu lyžíc, vetrovka dozelena, že fakt musel Števa bager zraziť.
"Tak čo, kúpime toho, ck, ck, toho koňa?" žmurká na mňa skleneným okom. Ta ja, že dobre, len zobudím ženu, nech mi dá peniaze. Ona mi peniaze skrýva, lebo keď vidím nejaké peniaze, hneď ich idem oné... roz-mno-žiť. Minule ju taká sra*ka chytila ešte na pri chodbe, že len tak kabelku šmarila do sekretára, až sa dvierka rozleteli a ja na ňu kričím "ty šaľena, nenos tehly v kabelke, šak trepeš sekretár!" A ona, že to ja som kretén a ďalej neviem, bo také zvuky z hentam išli, že som sa skoro sám pototo od strachu. No ale to som kcel, že jak ten sekretár roztrískala, skotúľali sa evri v gumičke načisto mne ku pri nohám. Tak som ihneď zobral jeden papierový evri a povedal, že i tak mi čerstvý ľuft treba, tak som šiel do Bugziho, to je môj kamarát. On má "rozmnožiareň" evriov. Poviem len toľko. Som tak rozmnožil evri, že jak som sa vrátil z Bugziho (a Ešeja a Ťusa a Horninu a Volomasťa a Joža), som mal toľko rozmnožených evriov, že sa mi normálne až vysypali všetkých sedem mincov na zem.
Števo mi povedal, že toho koňa, čo sme pri nakúpili, že ho na preteky zapíšeme. Ja som ani nevedel, čo za pačmagu to sme doniesli, bo jak nám starý Herco - to je ten stamade, čo má všetky také paskudy nohaté. I koňov má, i kravy, i ovce, i kozy, ale vlastne kozy nemá, lebo má len capov a tí dole kozy nemajú - no, že jak nám starý Herco koňa ukázať išiel, takú mi tá paskuda kopla do hlavy, že doteraz nedovidím a v hlave mi hučí skoro tak, jak keď ma vtedy žena za tie evri zbila. Mňa Julka, tak sa mi žena volá, strašne bije. Ale aj má na pre začo, šak ja si priznám. Tu si uhnem, tam si uhnem, ale jej som jak na potvoru nikdy neuhol. Furt ma trafila či rukou, či nohou rovno do zadku a že takou lodičkou do zadku neže bolí. Ta sme i tak išli minule do Pijénin a ona, že kce vidieť nejaké múzeum. Tak som ju zobral za moju mamkú, bo ona býva v Pijéninoch a sme u nej boli doma v dome starom toľko, že ešte i tých kromaňoncov musí pamätať. Kromaňonci boli tu bývali pred nami, ale odišli, lebo ich vyhnali Maďari. Ja neviem, čo toľko sa na Maďarom nadáva, šak keby ich sme nemali, tak ja s mamkú sa nemám kde bývať. Moja mamka má už osemdesiattri rokov, ale stále je ku životu. To zato ten kóň, jak som sa naňho potom pozrel, ten asi nedobehne ani ku pretekom.
Števo mu ale takú švacol palicou po zadku, že sa Hibaj - také meno koňovi dal - skoro na kolená poskladal. došli sme tak i na do pretekov a Hibaja Števo zapísal zapisníkovi. Taký ogrgeľ to bol, že jak sme prišli, len sa spučil a skoro zo stoličky, takej tej skládacej, sa pozašpotol, že "či sme sa s koňom zbuchli, že tu hentú zdochlinu na pretek kceme naprihlásiť." A my že hej, ale že nesme sa zbuchli, že len Hibaja prihlásiť kceme. Tak sa ten zápisník ešte trocha popučil i nakoniec nás pripísal do na zoznam.
Ja som sa nikdy nerozumel do pretekom. Už na základnej škole jak sme sa pretekať na sto metri mali, radšej sedel na lavičke a strážil veci. Ma volali oko, lebo furt, keď dačo spolužiakom chyblo, sa ma spýtali "a ty si že nič nevidel?" a ja, že: "ta nevidel, šak tu som sedím a odrazu len také počujem, že "pšk", kuknem a hodinky nikde." Tak ma Oko preto volali. A ja by som tiež potom Hibaja radšej Oko volať mal, bo že kóň sa ani nestrafil na do ohrady, kde sa ku štartu ich pripraviť mali. Števo sa zos svojím zdravým okom pozeral na preteky spoza zábradlia na tribúne, bo že stamade najlepšie vidieť. Ja som tam vyliezol za ním a fakt dobre vidieť bolo. Sedem takých, ck, ck, mladých žáb tak pred nami sedelo a že bolo leto, tak sme so Števom i chvíľu hádali, či to plavky na sebe majú alebo to len také módne tričká nosia sa teraz. Bumpere - to je zahraničné slovo - im len tak vystreliť išli z od výstrihu, jak keď sa zakaždým otočili, že kto po nich pukance hádže, aby sa otočili a bumperami zatriasli. Tak tak išli vystreliť, skoro jak rana zos pištoľa, čo preteky začal.
Šesť koňov sa na štarte postavilo a z ohrád len päť ich vyšlo. Hibaj sa nejako po chvíli vytackal naspoza svojej ohrady a s takým malým čulibrkom na chrbte skákajúcim od zlosti sa pokúšal pomaličky rozbehnúť. najprv som sa i smial, ale potom som pozeral a tŕpol, či sa ten kóň nezabije od smrti a i čulibrka so sebou nezoberie. Šak i Števo, keď toho čulibrka videl, sa zľakol, že čo on mohol za strašné muky prežiť, keď má meter desať aj s bičíkom. Takým koženým. Na kone. "Šak ho museli byť jak toho, koňa," povedal. I čulibrk bil Hibaja po na zadku a ten kóň sa na počudovanie dajako dal do behu. To už všetci sa prestali pozerať na Hibaja, lebo na kdesi v polovici sa už bili Ďžek a Jó-ómerl o prvé miesto. Ja som už kcel aj Štefana zavolať zapiť smútok z prehry do bufetu, jak sme každý deň i zo tri razy mali vo zvyku, no on sa nedal prehovoriť. "Len donavyčkaj, šak ešte dačo sa prihodí," pravil. Ja, že čo sa také naprihodiť móže, no som nestihol dopovedať ani, bo Hibaj si takú us*al, až čulibrka zhodilo z postroja a napoly zdochnutého koňa zabitého vystrelilo dobré dva metre vpred.
Že to čo to, som sa spýtal Števa. To už sa Hibaj pomaličky dotiahol na posledného pretekára, a Števo mi povedal, že jak sme šli sa naprichistať do preteku, že dal Hibajovi celú fľašku preháňadla do vedra, čo kone pijú vodu z neho. Ja že "si sa napričisto pozošalel, to z toho bagera, čo ti lyžicou pečiatku napomiesto doktora vybavil!" a on, že "né, šak doktori teraz nerobia, to že sa teraz fakt oplatí byť viacej zdravý." tak som bol aj radšej ticho potom, lebo Hibaj sa už držal zubami Jó-ómeroveho chvosta. že jak sa mu podarilo predbehnúť ostatných ani neviem. Si len akože iba myslím, že ich asi pozauspal, lebo na preteku pozerám a zos koňov šiestich sa už tri váľajú na zemi a nad nimi zbytky takého oblaku zeleného. skoro takého zeleného, jak ja som zelený bol, keď som sa raz vrátil do domov a Julka ma čakala v kuchyni na pri stole a tam pálenka otvorená, že si dáme na výročie. Ja som vedel, že výročie nemáme, ale som jej nepovedal, lebo ženy to rady majú, že chlap akože sa prizabudne a povie, že nevie, ale on vie, ale potom dostane a keď povie, že on si to naspamätá a ukáže kvety potom, tak sa žena zľakne celá a i večeru teplú potom navarí. Alebo aj pivko kúpi, to tak raz žena bývala Števovi kúpila. Ale šaľená kúpila mu Radegasta, tak sa Števo tak naposrdil, že ho vyšmaril vo oknom a i tri životy susedovej mačke naraz vtedy prizabil. Bo šak odvtedy tá mačka nejak nakrivo chodí.
Jak som sa tak pozamyslel, sa i Hibaj už preprdel na úroveň Ďžeka, čo posledný v preteku ostal. Ľudia už trhali lístky a daktorí sa aj išli nadávať ku okienku, ale teta za okienkom iba stiahla takú prťavú roletu a štrikovala si sveder. Už na pohľad to bol hnusný sveder, ale taká bolá móda a pichľavé svedere boli strašne v móde. Že "trpiteľské" ich volali. To ich babky v kostole nosia, čierne jak budúcnosť, elegancia sama a tak potom na lavičke zborovo vzdychajú a driemu a trpia a kľačia a modlia sa a spievajú tie čo vedia, lebo oni vedia, šak aj Števo vie, ale on nie je babka a nevie tak spievať. Aj minule spieval a ja zos ním jak sme tak išli z kostola, lebo sme sa tešili na fudbal. Ale nakoniec pršalo, tak sa u nás v dedine fudbal nehral, lebo u nás nie je corgoňliga, u nás ke´d prší, sa na poli hrať nedá. To sa robí blato veľké.
To ale ani blato na trati nevadilo Hibajovi, lebo on sa jak džin z fľaše každým prdom nadniesol a popohnal aspoň o toľko, čo krokom nestíhal. Kôň Ďžek už vyplazoval jazyk, lebo bol unavený a aj náš Hibaj bol unavený, lebo jazyk mu už iba tak pľandal sa vo vetre. Ale musel veľa tej preháňavej vody vipiť, lebo jak sa cieľová rovinka blížila, zasalašil väčšiu ranu ako mne jeden z Dolnej Lehoty prišušťal, keď som sa Števa zastať išiel, lebo povedal, že Dolholehodčania sú páprdi. Števo to dobre myslel, lebo on má komplet vankúše aj periny perinové a z Dolnej Lehoty ich kupoval, tak mu chcel tak sa pekne poďakovať, že odkedy ho žena opustila, tak aspoň že ho periny hrejú. Nejak sa ale nepohodli a ja som sa do toho akurát potom prizaplietol, že sa mi prvá rana ušla taká, že som sa až za hodinu za stolom našiel, s igelitom a kockami ľadu v ňom na hlave.
Ozaj, hlava. To Hibajovi už iba tak poskakovala zo strany na stranu a keby rozprávať ten kóň vedel, by iba hovoril: "blam-blam, blam-blam...", lebo jazyk mu sa pľandal, oči asi mal zavreté, hlavou kýval a ignoroval čulibrka, ktorý nešťastne behal za ním a preskakoval spiacich koňov a ich prizabitých čulibrkov.
Do cieľovej rovinky vbehli už iba dva kone. Števo sa už iba jediný so mnou pozerať ostal, lebo ľudia sa nemohli pozerať na to viacej. Že "paródija na pretek!" volali. Nám to so Števom bolo ale jedno. Hibaj nakoniec vyhral o pľandravý jazyk ako nám fotka z rozhodcovho mobilu dokázala a výhru sme si spravodlivo rozdelili. Števo vyhral dvesto evri a ja dvesto tiež, ale som ich dal Števovi, lebo ja sa mám teraz aj tak dobre. Ja som vyhral športku pred dvoma týždňami a s Julkou sa budeme sťahovať. Aj toto bola taká posledná panenská jazda dvoch starých kamarátoch, lebo Števo sa s nami sťahovať nebude. Že jemu sa do mesta nechce a v byte by sa tlačil. Ja neviem síce jak by sa tlačil, šak sám je, ale je to kamarát, s kamarátami sa neháda. A keď sa s kamarátami háda, potom sa treba ukľudniť. A my sme sa so Števom nikdy nehádali a sa už ani nebudeme, lebo sa my sťahujeme, jak som hovoril. Tak už len toľko na záver poviem, že som ani toľko povedať nechcel vlastne, ale nevadí, lebo ja rád rozprávam. Hlavne príbehy čo sa také zo života mi napristávajú. A ešte dačo, ck, ck, toho koňa, Hibaja, som mu tiež nechal, lebo s ním chce Števo ísť do na veľkú pardubickú. Keď som sa ho spýtal, že "na veľkú pardubickú čo?" tak sa len pozasmial, ale nepovedal mi, tak aj ja iba hovorím, že na veľkú pardubickú. To asi bude ďalší pretek. n