CeFa 2012
Tento ročník najpopulárnejšej poviedkovej súťaže priniesol hneď niekoľko zmien, z ktorých drvivá väčšina sa pretavila do zlepšenia jej kvalít. Či už sú to dotykové čítačky Wooky, ktoré používali porotcovia a nemuseli sa celé leto vláčiť s batohom plným poviedok, alebo s týmto výdobytkom súvisiace zníženie počtu povinných tlačených kópií z päť na jednu. Vďaka tejto zmene v pravidlách sa do súťaže mohlo prihlásiť rekordné množstvo autorov, takmer dvojnásobný počet oproti minulému roku.
Osobne som sa tohto zjednodušenia obával, hlavne kvôli poklesu kvality zasielaných prác. Predsa len, keď treba dvadsať stranovú poviedku vytlačiť v piatich vyhotoveniach a zaslať ich poštou, prejaví sa to aj do investičných nákladov a mnohým autorom sa tých pár EUR zdalo jednoducho priveľa na to, aby získali naozaj objektívny názor na svoju tvorbu. Opak bol však pravdou. Podľa slov Ivana Pullmana a súhlasného prikyvovania ostatných prítomných porotcov pri príležitosti vyhlasovania finalistov z prvého kola tejto súťaže, bola tohtoročná nádielka poviedok bohatšia najmä o kvalitné kúsky, aj keď pribudlo aj poviedok, ktoré museli byť diskvalifikované.
Vyhlásenie prvého kola
prebiehalo 18. septembra v Zichyho paláci v Bratislave. Chvíľu mi trvalo, kým som ho v starom meste našiel, ale napokon sa mi podarilo usadiť sa akurát včas. Vyhlasovanie prvého kola sa nieslo už v asi tradičnom duchu popularizovania tejto súťaže, vysvetlenia jej priebehu a poukázania na úspechy či iné aktivity občianskeho združenia Fantázia. Tento rok bola po úvodnej zbierke hororových a sci-fi poviedok s názvom Utekajme, už ide! predstavená nová edícia elektronických zborníkov s názvom eFantázia. Táto zbierka zároveň udala tón, ktorým sa budú uberať ďalšie a ďalšie poviedky zo súťaže. Najmä tie, ktoré sa podľa porotcov umiestnili na popredných miestach a hoci svojimi kvalitami nestačili na umiestnenie do finálovej päťky, rozhodne majú čo ponúknuť.
Koľký som vlastne skončil?
Po vyhlásení finalistov pre tento rok som ostal opäť trocha sklamaný, že medzi nimi nefigurovalo aj moje meno. Nejako som to cítil, že by som sa mohol tento rok umiestniť na dobrej pozícii a ak sa na moju finálnu pozíciu pozriem s nadhľadom, zisťujem, že tomu vlastne tak aj bolo. Skutočne, napísať za pomaly jeden celý rok jedinú poviedku? To je dosť slabé. Navyše keď vezmeme do úvahy, že človek sa musí trocha aj rozpísať, pospomínať na nejaké dávno vymyslené zvraty, použiť grify a iné literárne fintičky, aby výsledok stál za to, by si jedne mohol povedať, že som sa nemohol umiestniť vyššie ako v hornej stovke. Lež, chyba lávky.
S touto jedinou poviedkou som skončil nakoniec na siedmom mieste. Dobre čítate, siedmom. Človek, ktorý je síce trocha vypísaný, ale stále robí chyby, za rok poriadne neštuchne do vlastnej knihy, napíše dielo, ktoré je vo svojej podstate čisto účelné, mimo jeho záberu a navyše patrí medzi poviedky, obecne uznávané za jeden z tých ťažších druhov literatúry. A táto poviedka skončí dve miesta od magickej hranice oddeľujúcej finalistov od tých ostatných.
Keď som prečítal svoje meno v zozname, skoro ma porazilo. Iba skoro, pretože potom som si uvedomil, že takto sa umiestniť, to už niečo znamená a opäť raz som sa zamyslel nad tým, čo by zo mňa bolo, keby som sa predsa len trocha viac venoval literatúre na vyššej úrovni. A bol to dobrý kopanec pre moju rok čakajúcu múzu. Posledné dni tak behám myšou po ikonke s druhou knihou Tyrelinskej legendy a triedim. Myšlienky, zvraty, dej, vývoj postáv. Po roku vidím všetko odrazu jasno a čakám už iba na to, kedy budem mať dostatok guráže otvoriť novú stranu a začať novú kapitolu. A verte mi, deň, kedy sa tak stane, je veľmi, veľmi blízko.