V tomto článku sa nebudem venovať historickému pozadiu smajlíkov. Ani nebudem vyťahovať nejaké extra odborné dáta, ktoré vycucávalo z prsta dvanásť vedcov štúdiom miliónov správ poslaných cez sociálne a iné siete. V tomto článku sa pokúsim sprostredkovať osobnú skúsenosť vypovedajúcu o tom, ako sa človek prispôsobil a pokúsil sa preniesť na monitor to, čo poväčšinou zvládajú iba spisovatelia. Emócie.
Dôvody
Samozrejme, berte to iba ako metaforu. Každý človek je schopný smerovať textovú komunikáciu a dodávať jej milý či dotieravý podtext, akurát internetová éra si vyžiadala svoju daň v podobe zjednodušovania našich vyjadrovacích prostriedkov. Preto používame jj a ok namiesto áno, áno a v poriadku, preto nám rastie generácia, ktorá nepozná gramatiku, čiarka je pre ňu pojem neznámy, prípadne ignoruje apostrofy v angličtine a they're je odrazu their, prípadne you're zasa your. Pre túto nutnosť reagovať textom na dianie v "reálnom čase" sme boli nútení interpretovať našu momentálnu náladu s čo najkratším možným zápisom. Preto prišiel Boh v podobe Scotta Fahlmana a priniesol nám vykúpenie. Smajlíka.
Výzva
Rozšírenie tohto fenoménu sa podpísalo na komunikácii každého človeka, ktorý si ešte pamätá éru SMSiek, infotextov a na internete napíše denne aspoň dve vety. Aj ja sám som chvíľu používal smajlíkov častejšie ako bodku na konci vety, čo ma v sobotu, 13.9, primälo k tomu zamyslieť sa, aké by to bolo, keby smajlíci jednoducho neexistovali. Keby si dvojbodku so zátvorkou nikto neasocioval s výrazom tváre. Vyhlásil som teda trojdňový pokus priamo na sebe a rozhodol sa počas celého víkendu a pondelka celkom vypustiť smajlíkov z mojej komunikácie s ostatnými ľuďmi. A keďže som Homo internetus a cez víkend trávim na webe majoritu svojho voľného času, považoval som to za výzvu nanajvýš zaujímavú.
Prvé obmedzenia
Pravdu povediac, netušil som, že toto striktné obmedzenie používania smajlíkov sa na mne prejaví tak skoro. Začal som premýšľať nad každou jednou vetou, ktorú napíšem, keďže výrazové prostriedky boli okresané o popísanie aktuálneho psychického rozpoloženia píšuceho, na ktoré sme si všetci tak zvykli. Neraz som sa prichytil, ako mám napísanú dvojbodku a naťahujem malíček na klávesu so zátvorkou alebo veľkým D. Zároveň som si začal viac všímať vyjadrovanie ostatných a presne tak, ako keď si autíčkar začne všímať početnosť obľúbeného modelu auta v meste, udieral mi do očí každý jeden smajlík, ktorý mi diskutér na druhej strane podhodil. Začal som sa sám seba pýtať, či je naozaj nutné používať smajlíkov tak často. Obzvlášť v prípadoch, keď sa smajlík vyskytoval takmer za každou vetou. V drvivej väčšine prípadov tak nahrádzal bodku, ktorá by v danom kontexte pokojne stačila a význam vety by sa vôbec nezmenil.
Absťáky
Dobre, takmer nezmenil. Aj keď som si ju odmietal pripustiť, svoju smajlíkovú zdegenerovanosť som si uvedomil už na sklonku prvého dňa. Vďaka nadmernému používaniu emotikon ľudia degradovali bežnú oznamovaciu vetu na niečo výlučne seriózne. Nedajbože, keď napíšete za vetou bodku, z vety sa razom stáva oznámenie bez štipky povznesenosti, hotová psychologická úvaha v malom. A ja napriek faktu, že som si túto umelú degradáciu bežnej vety uvedomoval, som neodolal nutkaniu naznačovať, že som to či ono nemyslel až tak celkom vážne. Síce mi to do konverzácie nie vždy celkom pasovalo, ale kde-tu som prihodil hehe alebo ehm, heh či hm, len aby som ako-tak popísal svoj momentálny postoj k preberanej téme. Som pritom presvedčený, že význam vety týmito časticami nebol vôbec ovplyvnený, ale - ako som spomenul - už som bol zemotikovaný.
Krok späť
Víkend teda plynul a ako som na sebe odpozoroval, na absenciu smajlíkov sa nedalo len tak zvyknúť. Dovedna päť ráz mi napriek snahe emotikony nepísať ušiel smajlík :D. Aj na základe tohto pozorovania som sa tak utvrdil v tom, že emotikony si svoje miesto v komunikácii vydobyli a krok späť už neexistuje. Možno existuje nejaký krok vpred, ale nebudú to nové ikony (popravde, inovácie v podobe japonských, horizontálnych smajlíkov ako (^_^) sa u nás beztak neuchytili). Možno sa v budúcnosti uchytia jeden až dvojsekundové zvukové vsuvky, bohvie.
Tréning?
Nech je nepísanie smajlíkov náročné ako chce, je to dobrý tréning. Pýtate sa pre koho? Myslím si, že pre vyššie spomenutých spisovateľov, respektíve ľudí, ktorí ešte len začínajú písať. Nutnosť vyjadrovať sa krátko a predovšetkým výstižne je pre spisovateľa zlatá baňa. Pretože až dôjde na lámanie chleba a postavy v jeho príbehoch začnú zvádzať ostré dialógy, dynamika konverzácie sa prejaví práve na schopnosti autora dostatočne výrazne popísať postoje či zámery zúčastnených postáv bez toho, aby za každou druhou priamou rečou nasledovala veta doplnková, aby ujasnila, ako to vlastne postava myslela. Nemyslím si síce, že sa zo mňa za tie tri dni stal dialógový guru, ale rozhodne ma to donútilo zamyslieť sa viac nad tým, čo budem do budúcna vkladať svojim postavám do úst. Preto si myslím, že tento pokus okrem zaujímavých zistení priniesol aj svoje ovocie a ostatným ho môžem len a len odporučiť.
Záverom
Chcel by som dodať, že smajlíky sú dobrá vec. Tak, ako obraz, ktorý povie viac než tisíc slov, aj smajlík dokáže sprostredkovať pocity, ktoré by sa nám textom interpretovali ťažko, alebo by sme ich vôbec neboli schopní napísať. A hoci sa to niekomu môže zdať ploché a nedostatočné, občas aj prosté ❤ poteší. Nezabúdajme však na to, že emotikony nemajú nahrádzať komunikáciu samotnú a rozhodne nezastupujú regulérne interpunkčné znamienka. Používajme ich preto tak ako soľ - podľa chuti, ale s mierou.