autor: Martin Hatala
a úvod mi nedá nenapísať zopár slov. Tento rok som sa takisto zúčastnil tejto súťaže a podarilo sa mi skončiť na (takmer) najnevďačnejšom mieste. Je preto prirodzené, že som bezprostredne po zistení svojho umiestnenia spaľoval divokým hnevom a nekonečnou nenávisťou všetkých šesť autorov, ktorí sa umiestnili predo mnou. A klame ten, kto by prvotné pocity, medzi ktorými silno zarezonovalo sklamanie, sa pokúsil zakryť skromnosťou či empatiou. Toto mykanie kútikmi úst ale netrvalo dlho, hnev a závisť ma prešla pomerne rýchlo, a tak sa môžem s pokojným svedomím pustiť do čítania všetkých finálových poviedok. Dobre, až tak krátko to zasa netrvalo.
A rovnako krátko nebude trvať ani prečítanie prvej poviedky, ktorá nesie názov Prianie Jazera. Príbeh sa odohráva v malebnom malom mestečku kdesi v Amerike, v tridsiatych až päťdesiatych rokoch minulého storočia. V časoch, kedy ženy ešte len začali nosiť vyzývavé sukne s lemom nebezpečne blízko kolien, kedy chlapi viedli v spotrebe pomády a cieľom každej slušnej rodiny bol drevený domček blízko jazera s malou predzáhradkou, dvoma pehatými deťmi a chlpatým psom s ofinou zakrývajúcou mu oči. Toto obdobie nepraje nadprirodzeným javom - elektronika sa vyvíja závratným tempom, drnčiaci ENIAC vypľúva prvé dierne štítky a ak už, rodia sa skôr prvé odvážne myšlienky o dobytie toho guľatého nezmyslu, čo sa prevaľuje v noci po oblohe. Práve preto ma upútalo, že si Martin pre svoju poviedku vybral práve toto obdobie. A dobre urobil.
Príbeh sa začína príchodom istého Christophera Orcharda, ozbrojeného dvoma poriadnymi kanónmi, do mesta blízko jazera. Zavolal si ho miestny šerif, aby mu pomohol (či skôr nepomohol) vyriešiť jednu naozajstnú záhadu, pretože záhady sú pre chlapíka s kanónmi v podstate živobytím. Nie všetko sa však zdá také jasné, ako jeho vlasy a každá postava, zdá sa, skrýva o čosi viac, než len hlavu v tieni. V malebnom prostredí kedysi uprostred leta sa tak začína rozvíjať pomalá, ale naozaj prepracovaná detektívka, pri ktorej si prídu na svoje všetci vyznávači mierneho tempa.
Skutočne. Martin naozaj schopne a dynamicky pracuje s popisom scény, behom dvoch, troch viet uvedie čitateľa do nového prostredia, ktoré si ale dokáže vybaviť, akoby tam už sám niekedy bol. Dobre, možno tých viet bolo napokon viac, ale príbeh (mimochodom, rozprávaný z prvej osoby) je podávaný tak umne, že sa vám jednotlivé informácie nezdajú byť nasúkané jedna vedľa druhej, ale nenásilne a harmonicky vypĺňajú skladačku. Sám som sa miestami pristihol, ako som dočítal vetu a trocha ohrnul nos v zmysle: "Ech, toto tu zabudol spomenúť, to by tam perfektne pasovalo." Len čo však začnem čítať vetu nasledujúcu - BEM! - je to tam.
Na druhej strane, občas sa mi zdalo, že poviedka trpí možno až prílišnou rozvláčnosťou - príbeh je podávaný tempom, akým sa v tej dobe skutočne žilo. Viem si predstaviť, že keby isté pasáže v príbehu neboli, nič by sa poviedke ako celku nebolo stalo. Ale nemôžem si pomôcť. Postavy sú popísané bravúrne - každá okrem trefnej a názornej (pričom nie vtieravej) vonkajšej charakteristiky zároveň ponúka aj čosi viac, čosi, čo najmä začínajúci autori ťažko postavám prepožičiavajú - charakter dostatočne uveriteľný, aby ste boli ochotní fandiť aj postave, ktorá je svojím konaním v podstate nudná.
Apropos nuda. Tá sa u mňa osobne začínala dostavovať zhruba v polovici poviedky. Keď už som si vravel, že okrem jednej prazvláštnej udalosti sa vlastne nestalo dokopy nič, nastúpila však akcia. Osobne by som uvítal možno "akčnejšiu akciu", ale sú to len moje osobné preferencie. Vo výsledku tak príbeh podáva vyvážený príbeh s prepracovanou zápletkou a naozaj podareným vyvrcholením, ktoré je zaujímavé nie len vďaka vyhnutiu sa tradičným a očakávaným klišé, ale aj samotnej pointe.
Po prečítaní tejto poviedky som stratil už všetky známky nenávisti voči finalistom. Ak budú aj ostatné štyri poviedky také prepracované ako táto, môžem bezpečne potvrdiť dve veci: Úroveň poviedok sa tento rok skutočne zvýšila a pri rozhodovaní, komu nakoniec venujem svoj hlas, to budem mať naozaj, naozaj ťažké.
PS: Ešte chvíľu po prečítaní som si lámal hlavu nad tým, koho mi ten Orchard pripomína. Biele, šokujúce vlasy, nutné, ale nevyhľadávané povolanie, dve zbrane, medailón vibrujúci väčšinou, keď je zle... už sa vám niekto vybavuje? Že nie? Tak si po prečítaní tejto poviedky zájdite do knižnice a nájdite si niečo od Sapkowského.
Finálovú poviedku si môžete prečítať na tejto adrese: http://kultura.sme.sk/c/6549982/poviedka-martin-hatala-prianie-jazera.html