Autorka: Zuska Stožická
Posledná prečítaná finálová poviedka tohto ročníka je za mnou. Pomyselne si trasiem pravicou, že som to stihol ešte pred uzávierkou hlasovania a každý, kto tieto hodnotenia čítal, ešte môže stihnúť nechať si ovplyvniť vlastný názor zopár riadkami, ktoré som sa rozhodol spísať o každom finalistovi. Musím uznať, že aj keď nebol tento ročník tematicky pestrý, na celej čiare to vyhrali vesmírne lety a telepatia, o to viac vyvstali rozdieli medzi jednotlivými autormi, ich štýlmi a myslím, že každý si nájde medzi poviedkami tú, ktorá ho svojím podaním a príbehom osloví najviac. Mojím osobným víťazom sa stáva ][Đđ|€¶← (došľaka, klávesnica), ale aby som nezabudol, patrí sa pre úplnosť spísať dojmy aj z Letca do večnosti.
Príbeh tejto poviedky sa odohráva v nešpecifikovanom čase. Pokojne to môže byť budúcnosť či alternatívna prítomnosť, ale ja som sa pri čítaní nedokázal zbaviť dojmu, že sa príbeh odohráva v šesťdesiatych, sedemdesiatych rokoch, kedy vrcholili preteky o dobývanie vesmíru. Vtedy (s odstupom času) vládla taká idylická pohoda, ľudia bojovali s krízou, USA si merali... výsledky s Rusákmi a na orbitu sa vysielali tony kovového šrotu, či už s hafanom na palube alebo rovno s partiou pilotov, ktorí neboli až takí skvelí, ale mali dosť odvahy na to, aby sa pod národnou vlajkou nechali odpáliť za horizont. Možno sa pýtate, prečo som mal z poviedky pocit, že sa odohráva práve v takomto období. Môže to byť zapríčinené tým, že som ju prečítal dnes, v sobotu ráno a v duši mi vládne prapodivný pokoj, taká skorá nedeľná siesta, možno to je celým prístupom autorky k príbehu.
Príbeh o dvoch pilotoch, Heilardovi a Olgerovi (ach, tie mená...), ktorí ako jediní vydržali drsný výcvik kozmonautov, aby sa jeden z nich napokon na večné časy zapísal do ľudských dejín ako dobyvateľ vesmíru, stavia na základnej premise súboja dvoch priateľov, ktorých životy ovplyvní jedna žena. Téma staršia ako rímske viadukty, v niečom podobná napríklad Pearl Harboru, je skvelým adeptom na ukázanie schopností, pretože podať takúto zápletku inovatívne je fakt výzva. A Zuske sa to darí. n[<<]
Očami nestranného pozorovateľa tak sledujeme život Heilarda, televíznej hviezdičky Jell a Olgera. Heilard ako prvý vybraný pilot sa rozhodne vymeniť svoje miesto s Olgerom, aby dal prednosť citom aj za cenu večného zatratenia spoločnosťou. Všetkými odsudzovaný a označovaný za nadnárodného zbabelca sa tak útrpne prebíja životom a interpretuje hlásenia svojho parťáka Olgera, ktorý sa ako neohrozený dobyvateľ vybral medzi hviezdy.
Príbeh, ktorý z napísaného zatiaľ neoplýva dvakrát fantastickým ani sci-fi motívom, odrazu vyrukuje s perfektným nápadom. Technika je nedostačujúca, ale ouha, ľudia sa predsa vedia dorozumievať telepaticky. A nie len cvičení vojaci, kadekto, mládež na večierkoch, matky s deťmi v kočíkoch, piloti a navigátori... Do tejto role sú situovaní aj naši hlavní protagonisti, aj keď táto dejová rovina vývoja ich vzťahu (naozaj dobre podaná a plynule sa vyvíjajúca časom) nie je jediná. Aby som z príbehu neprezrádzal veľa, naznačím iba, že príbeh má ešte jednu, osobnú rovinu, ktorá je v kombinácii s osudmi ostatných postáv podaná - nebojím sa to povedať - majstrovsky.
Hlavného hrdinu mi bolo na konci naozaj ľúto, moja romantická duša tak trocha čakala, že sa na konci objaví niekto iný ako sa v skutočnosti zjavil, ale Zuska sa rozhodla vsadiť na melanchóliu, a k jej docieleniu využila všetky dostupné prostriedky.
Celý príbeh, bohužiaľ, stojí a padá na spoločenskom vnímaní hlavných aktérov, ktorí sú spoločnosťou striedavo vyzdvihovaní a vyvrhovaní. Keď som sa nad tým trocha zamyslel, prišlo mi pritiahnuté za vlasy, že komplet celý národ dokáže znenávidieť človeka, ktorý kvôli láske dokáže povedať nie. Samozrejme, médiá to dokážu podať tak, že si opovrhnutie zaslúži, no i tak mi stavanie príbehu na takomto postoji masy pripadá dosť riskantné. Na druhej strane, ak sa nechá čitateľ unášať príbehom, ponorí sa do sveta, ktorého kulisy si napriek chýbajúcim podrobnejším opisom dokáže vyskladať zo stoviek videných filmov a postavám, ktoré tento svet vypĺňajú, bude rozumieť, pretože sú ľudské a konajú tak, že nájdete kúsok pochopenia pre každú z nich.
Myslím, že by som mohol skončiť. Precízne vypracovaná poviedka, ktorá ma ako jediná donútila znova si prečítať úvod a capnúť sa po čele s príslovečným *"ahá, takže o tom to bolo na začiatku!", patrí rozhodne medzi kvalitne napísané príbehy a nebudem prekvapený, ak si z tohtoročného boja odnesie nejakú tú medailu.
Celú poviedku si môžete prečítať na stránke: http://kultura.sme.sk/c/6945154/cena-fantazie-zuska-stozicka-letec-do-vecnosti.html