Pri čítaní poviedok od začínajúcich autorov, spisovateľov-amatérov a pisálkových fušerov sa objavujú stále tie isté chyby. Teraz sa nebudem pozastavovať nad gramatickou korektnosťou textov, to považujem za akúsi samozrejmosť (aj keď každému občas ubzikne i/y), skôr ma trápi zaslepenosť budúcich literátov.
Stáva sa to trendom. Mnohí autori po výdatnom hypovaní hláškami typu: "Veď máš na to, skús dačo napísať, tie fejtóny, čo si zbúchal, boli super!" začínajú písať rovno romány a potom plačú, že ich nádeje na vydanie zaplápolajú ako jánske ohne.
Nikto sa nestane majstrom v remesle bez sústavnej prípravy. Bez cvičenia. Bez odopierania. Bez prekračovania svojich limitov. A hlavne, ak sa niekto rozhodne byť v niečom dobrý, nenaloží si na plecia bremeno väčšie ako on sám, ale začína pozvoľna. Tučko s hranolkou za uchom nezabehne 10 kilometrov, začínajúci maliar nevytvorí vernú podobizeň svojej ženy a začínajúci spisovateľ nenapíše román. Daniel Hevier sám povedal, že napísať dobrú poviedku je rovnako ťažké, ako napísať dobrý román. Avšak viete, aký je medzi týmito dvoma útvarmi hlavný, ba priam najhlavnejší rozdiel? Poviedka je kratšia.
Ak sa vám nepodarí poviedka, stále je to len zopár strán, ktoré zdanlivo vyšli navnivoč. Zdanlivo preto, lebo aj zo zlej poviedky sa dá veľa naučiť. Kdežto keď niekto napíše dvojzväzkovú epopeju o medziľudských vzťahoch a kritika ho zotrie ako masť z panvice, vyjde navnivoč omnoho viac úsilia. Navyše, ak autor pri písaní poviedky niekde zakopne, vďaka tomu, že je poviedka krátka, vie celkom ľahko po kritike identifikovať problém a účinnejšie tak zapracovať na jeho odstránení. Už som sa stretol s kritikou románu typu: "Bolo to celé zle, proste postavy sú... bože, jednoducho slabé to bolo." Román je tak obsahovo bohatý, že keď sa v ňom nakopí zopár chýb, málokto bude mať trpezlivosť všetky nájsť a identifikovať.
Píšte preto poviedky. Aj keď by sa v nich vzťahy medzi postavami vyvíjať nemali, dá sa ich vývoj či prerod zapracovať do antológie. V každej poviedke viete zapracovať nejakú inú dejovú linku, rozhýbať osudy iných postáv. Ak začínate písať, nepíšte hneď romány. A nakoniec, zabíjajte svoje postavy. Ale o tom nabudúce.